V živote by som nečakala, že v radoch hasičského zboru sa nájdu dvaja bradatí mladíci, ktorí dokážu tak majstrovsky zabaliť slovenský folklór do rytmického a moderného techno štýlu. Bol to presne ten typ hudby, ktorý sa mi dokáže dostať pod kožu a na ktorý sa hýbem úplne prirodzene. Dunivá basa, ktorú púšťali do davu, sa mi rozlievala v hrudi ako tekutý oheň a každý úder kopáka spod ich prstov môjmu telu diktoval rytmus, ktorému sa nedalo odporovať. Raz mi ruky samovoľne vyleteli nad hlavu a prsty kreslili do vzduchu neviditeľné obrazce v rytme beatu, inokedy som zaklonila hlavu a tú čistú energiu len vnímala so zavretými očami.

Približne v období, keď sa Júlia odvážne vydala na neistú dráhu slobodného podnikania, som aj ja stála pred zásadnou dilemou: zostanem pre úrady v podstate neviditeľným živnostníkom, alebo to so svojimi aktivitami naplno rozbalím a založím si firmu? Pre bežného smrteľníka možno formálna banalita, pre mňa, kovaného domaseda, takmer existenčná kríza.

Asi vás neprekvapí, že najlepšími kamarátmi uvedomelého domaseda sú iní takíto domasedi. V mojom prípade to bola hlavne Júlia. Spoznala som ju dávno, keď sa ešte ako prváčka na ekonómii prihlásila na môj úplne prvý kurz angličtiny. Bola to typická šprtka, introvertka, s ktorou sme si, samozrejme, okamžite sadli. Mali sme toľko spoločných tém, aj keď nás delil vyše šesťročný vekový rozdiel.

„Ahoj Alex, sorry, že až teraz. CV máš pekné, skutočne som upravila len zopár čiarok a vymenila zopár spojovníkov za odrážky. Na pozíciu krízového manažéra to znie dostatočne úderne – verím, že v logistike tvoj talent byť v neustálom pohybe ocenia viac než v záhrade v Grobe.

Dlho sa mi na Alexov e-mail nechcelo odpovedať. Jeho veta: „Nemáš z toho depresiu?“ mi v hlave znela aj po mesiacoch.

Priznám sa k niečomu, za čo ma pravdepodobne polovica národa odsúdi: nikdy som celkom nechápala tú kolektívnu obsesiu rodinným domom so záhradou. Ten sen o rannom pití kávy na terase, kým sa bosými nohami dotýkate rosy v tráve. Pre mňa totiž rosa v tráve znamená len tri veci: studené nohy, blato medzi prstami a neodbytný pocit, že tú trávu bude musieť niekto zasa pokosiť.

V úvode som vás privítala u vás doma a teraz vás pozývam k malému pozorovaniu. Skúste si ten moment vybaviť: Čo presne cítite, keď odomknete dvere a vstúpite dnu? Kam položíte kľúče, tašku alebo nákup? Je to vopred určené miesto? Alebo ich hodíte tam, kde je práve voľno?

Poznáte ten pocit, keď stretnete niekoho, kto vyzerá ako vystrihnutý z katalógu na aktívny a zdravý životný štýl?