TRETIA KAPITOLA: Domasedstvo a dobrovoľná izolácia nie sú diagnózy

Dlho sa mi na Alexov e-mail nechcelo odpovedať. Jeho veta: „Nemáš z toho depresiu?“ mi v hlave znela aj po mesiacoch.

Je fascinujúce, ako rýchlo dokáže okolie diagnostikovať človeka len na základe počtu obrazov na stenách alebo spektra farieb vo vašom byte. Ak nie ste v neustálom pohybe, ak nevyhľadávate kolektívny hluk a vaša stena nepripomína galériu „nezabudnuteľných zážitkov“, spoločnosť nad vami automaticky zalamuje rukami. Akoby ticho muselo byť zákonite symptómom smútku a prázdny byt volaním o pomoc. Pritom vo chvíli, keď som si ten jeho e-mail prečítala, bola som už na sto percent presvedčená o jednej veci: som v tom svojom „depresívnom“ byte bola oveľa šťastnejšia než on vo svojom vidieckom raji.

Medzi klinickou depresiou a vedomým rozhodnutím byť domasedom pritom existuje priepastný rozdiel. Zatiaľ čo depresia je ťažký, nehybný stav, kedy človek nedokáže vstať z postele, domasedstvo je stav, kedy človek vstať z postele jednoducho nechce, lebo mu je tam s knihou a čajom skrátka dobre. Depresívny človek nevychádza z bytu, lebo toho nie je schopný. Domased preto, lebo je to jeho vedomé rozhodnutie.

V psychiatrii na to majú jeden z najmenej sexy termínov na svete: anhedónia. Je to moment, kedy človeku v hlbokej depresii prestane robiť radosť úplne všetko – od obľúbeného seriálu až po čokoládovú tortu. Pre človeka s depresiou sa vtedy domov stáva väzením a nie útočiskom pred svetom. Kým depresívny človek pobytom doma padá do izolácie a energiu stráca, pre uvedomelého domaseda je izolácia dobrovoľná, chvíľková a energiu z nej ťaží.

Veda mi v tomto dáva za pravdu cez niečo, čo sa volá Default Mode Network (DMN). Je to sieť v našom mozgu, ktorá sa „rozsvieti“ práve vtedy, keď z pohľadu okolia „nič nerobíme“. Kým my ležíme a pozeráme do stropu, náš mozog v skutočnosti vykonáva hĺbkovú údržbu: triedi zážitky, upratuje emócie a ukladá ich do priečinkov. U človeka s depresiou však táto sieť často „zamrzne“ v nekonečnom kruhu negatívnych myšlienok, zatiaľ čo u spokojného domaseda funguje ako geniálny upratovací servis. O potrebe „prečistiť si mozog“ sa otvorene hovorí, o tom, že niekto na to potrebuje totálne ničnerobenie už nie. V našej kultúre sme si vypestovali toxický mýtus o tom, že kto miluje ticho, poriadok a izoláciu, je prinajmenšom čudný. Nastavili sme si extrovertný ideál ako jedinú prípustnú normu normálnosti.

Našťastie sa tento fenomén už začína pomaly meniť. Psychológovia čoraz hlasnejšie hovoria o tom, že domov a ticho sú absolútne legitímnym miestom, kde prebieha emocionálna regulácia (vedomé upratovanie vlastného vnútra po celodennom nápore podnetov). Nie je to útek, je to nevyhnutnosť. Sú totiž medzi nami ľudia, introverti, pre ktorých je domov jediná kompatibilná nabíjačka na ich vnútornú batériu. Ich sociálna kapacita funguje ako starý model smartfónu: akonáhle vyjdú do hlučného sveta, percentá padajú rýchlosťou voľného pádu. Nútiť takéhoto človeka fungovať v spoločnosti s päťpercentným nabitím nie je socializácia, ale týranie elektroniky.

Od FOMO k JOMO: Revolúcia v obývačke

„Nefandi si, ty si tým vzácnym pokojným introvertom nikdy nebola. Si proste len uvedomelý domased,“ schladila ma kamoška psychologička, keď sme sa znova stretli pri káve a opäť diskutovali o tom, či dobrovoľná izolácia je porucha alebo potreba. „Odkedy ťa poznám, vždy si bola medzi ľuďmi. Úplne prirodzene, ako tá tvoja nová Ryba vo vode. Ešte aj vyučovanie angličtiny v skupinách si si vzala ako doplnkový hobby job, aby si vykompenzovala samotu editorskej práce. Normálne si po zrelej úvahe dospela k tomu, že jednoducho uprednostňuješ JOMO pred FOMO.“

Zasmiala som sa. Jomo a Fomo mi zneli ako postavičky z voľného pokračovania seriálu o Bobovi a Bobekovi, prípadne ako Lolek a Bolek pre mileniálov, alebo digitálna verzia Laurela a Hardyho. V skutočnosti však nejde o žiadnu komediálnu dvojicu, ale o dvoch neúnavných nájomníkov v našej hlave, ktorí sa bijú o to, kto bude platiť za našu pozornosť.

Na jednej strane stojí FOMO – extrovertný, hyperaktívny hrdina, pre ktorého je večer na gauči synonymom životnej prehry. Na druhej strane je JOMO – tichý introvert, ktorý si s vyloženými nohami pradie blahom, že nikam nemusí. Je to vskutku bizarná dvojica, ktorej vplyv na naše životy je však taký zásadný, že si obaja vyslúžili dokonca aj miesto v oxfordskom slovníku angličtiny.

FOMO je skratka z anglického „Fear Of Missing Out“, teda strachu z toho, že nám niečo uniká. V roku 2004 tento fenomén nepopísal žiaden akademik v bielom plášti, sociológ či expert na hlbinnú psychológiu, ale podnikateľ a dnes už aj známy kouč Patrick J. McGinnis. Vo svojom dnes už legendárnom článku v študentskom časopise Harvard Business School detailne opísal ten nepríjemný, úzkostný pocit, keď nadobudneme presvedčenie, že všetci ostatní sa práve niekde zabávajú lepšie ako my. McGinnis úplne jasne pomenoval našu tendenciu neustále sa porovnávať – kto viac zarába, kto je viac „v obraze“ a prečo máme pocit, že ak niekde chýbame, klesá náš spoločenský kredit. Psychológovia túto teóriu s radosťou prijali, rozobrali na súčiastky a dôkladne ju preštudovali.

FOMO a digitálna nervozita

Ak máte potrebu každých päť minút kontrolovať Instagram či Facebook, aby vám náhodou neušlo, čo mal niekto na obed, ste ukážkovým príkladom FOMO.

Ak prijímate pozvania na akcie, na ktoré sa vám v skutočnosti vôbec nechce, len aby ste neboli „mimo“, ste FOMO až po uši.

Ak vás priatelia volajú von a vy hodinu zamrznuto pozeráte do steny, lebo sa neviete rozhodnúť, ktorá z piatich párty bude tá „najlegendárnejšia“, FOMO vás už drží pod krkom.

A ak vás úprimne zabolí každá fotka z večierka, na ktorom nie ste? Nuž, vtedy už nie ste len obeťou trendov, ale zrelým prípadom na prácu s vlastným sebavedomím a budovaním sebahodnoty. Ak to nepôjde s koučom, dám vám kontakt na moju kamošku psychologičku, ktorá dokáže s chirurgickou presnosťou a nevídanou empatiou vyliečiť aj tie najhlbšie rany na vašom egu, pričom vás naučí, že vaša hodnota nezávisí od počtu označení na fotkách, ale od toho, ako veľmi sa dokážete mať radi aj bez Wi-Fi pripojenia.

JOMO: Luxus (a umenie) ignorovania

Našťastie pre domasedov a introvertov však dnes zažívame tichú revolúciu. Nastupuje JOMO, z anglického „Joy Of Missing Out“, čiže radosť z toho, že niekde nie sme.

JOMO je presným opakom svojho úzkostného brata. Zatiaľ čo FOMO nás núti byť všade a s každým (často na úkor kvality), JOMO nás učí umeniu vedomej selekcie. Je to ten moment, keď s úsmevom na tvári povieme „nie“ na pozvánku na vernisáž, kde nikoho nepoznáme, a namiesto toho si v pokoji prečítame knihu alebo len tak pozeráme do stropu. Máte pocit, že takto vyzerá depresia? Ja teda nie. Je to uvedomelé a sebavedomé rozhodnutie zostať doma a robiť veci, ktoré nás skutočne bavia a dobíjajú.

Pojem JOMO do verejného priestoru priniesol v roku 2012 technologický podnikateľ Anil Dash. Ten si uvedomil, že po tom, čo sa mu narodilo dieťa a on na mesiac úplne zmizol zo sociálnych sietí, neprišiel o život, ale naopak – konečne ho začal žiť.

Určite máte aj vy vo svojom okolí dosť ľudí, ktorí sa sociálnym sieťam úplne vyhýbajú. Trúfnem si odhadnúť ich dôvod: sme digitálne unavení. Niekto viac, niekto menej. Žijeme v dobe „informačného obžerstva“, ktoré nesadne každému.