DRUHÁ KAPITOLA: Kedy fauna a flóra liečia (a kedy už unavujú)

„Sťahujem sa k ex do Grobu,“ povedal trochu neisto. Zaskočilo ho to zjavne rovnako ako mňa, keď som ho s tou celou flórou a faunou zazrela pred dverami. Rýchlo a v očividnom strese mi vysvetlil, že svoj byt ide prenajať, šefleru do auta nevtrepe, presadiť ju bez ujmy na zdraví (jej aj jeho) nevie a rybku do Grobu vziať nemôže, lebo „ex má dve totálne divé mačky, ktoré by ju okamžite zožrali“.

„Do Grobu?“ zopakovala som a v duchu som si premietla moje nočné mory. Blato, husi, polia a v tomto prípade aj veterinárna ordinácia, keďže Alexova ex bola zverolekárka.

„Vieš, nejako sa to tak vyvinulo,“ vysvetľoval a tlačil tú botanickú ozrutu do mojej predsiene. „Poznáme sa roky, rozumieme si, a okolie... veď vieš. Rodičia, známi. Všetci hovoria, že v našom veku je už na čase sa usadiť, založiť si rodinu. A ona má všetko. Obrovský dom, záhradu, ordináciu priamo v tom dome... je to splnený sen...“

„Nuž, sny si treba plniť,“ bolo jediné, čo mi napadlo po chvíli ticha povedať.

Položila som akvárium na kuchynský stôl a šefleru som odtlačila z chodby hlbšie do izby.

Alex nakoniec priznal, že jeho osobný sen to síce nie je, ale je to „praktické“. To slovo skôr zamrmlal do bundy a dodal, že od rozchodu nestretol nikoho, s kým by si rozumel tak ako so svojou bývalou, tak to chce s ňou skúsiť ešte raz.

„Nie je dôležité kde si, ale s kým si,“ poučil ma o tom, že domov má byť viac o ľuďoch než o stenách. Podľa mňa je to jeden z tých najväčších mýtov, ktorými sa ľudia utešujú, keď sa sťahujú niekam, kde to podvedome neznášajú, alebo vedia, že znášať to pravdepodobne nebudú. Realita je však taká, že ak sa v tých stenách necítiš dobre, nepomôže ti ani svätý za dedinou, ani priateľka s obrovským domom a záhradou.

Stáli sme tam v tej mojej malej predsieni, on v hasičskej bunde, ja v rozťahaných teplákoch, a Alex na mňa pozeral tak, akoby v tom tichu počul každú jednu moju pochybovačnú myšlienku.

Práve vtedy vonku niekto pekelne zatúroval motorku a z ulice sa ozval krik a nervózne trúbenie.

„No, toto v Grobe už asi počuť nebudeš,“ poznamenala som smerom k oknu. Alex sa okamžite chytil témy a spustil krátku prednášku o znečistenom ovzduší a mestskom hlukovom smogu. Keď skončil, nenápadne sa rozhliadol po mojom byte, akoby prvýkrát videl niečo nevídané a nové.

„Máš to tu také.... malé, ale pekné,“ povedal a jeho pohľad pristál na prázdnej stene, kde by iní ľudia mali obrovskú svadobnú fotografiu alebo poličku s pracholapačmi.

„Je to hlavne funkčné a nemusím tu pol dňa upratovať,“ mala som potrebu z nejakého dôvodu obhájiť svoj „holobyt“.

„Funkčné? Vyzerá to tu skôr ako v čakárni u zubára, ktorému práve zobrali licenciu,“ zasmial sa. „Vieš, tá ryba a šeflera, sú to živé elementy, energia, ktorú by každý byt mal mať. Živá ryba, ktorá potrebuje žrať, a šeflera s viditeľnou ambíciou ešte rásť a zabrať ti polovicu bytu, nie sú dekorácie. Sú to tvoji noví spolubývajúci.“

„A čo tvoje tenisky? Videla som tú fotku, čo si mi poslal,“ otočila som debatu radšej naňho a úspešne prekonala nutkanie sarkasticky poznamenať, že môj byt riešiť nemusí, lebo jeho čaká v Grobe rozprávková budúcnosť.

„Idú so mnou. Možno si v Grobe otvorím múzeum obuvi,“ zavtipkoval Alex a ja som sa fakt úprimne zasmiala.

Potom však jeho výraz zvážnel: „Vážne, mala by si si to tu trochu viac vyzdobiť. Pôsobí to tu... ja neviem... Ako keby si tu len prespávala medzi dvoma smenami v továrni na ničotu. Nemáš z toho depresiu?“

Zaskočilo ma, ako vážne sa to spýtal, ale dokázala som mu pokojne a nie útočne odpovedať: „Hádam si sama môžem vybrať, ako chcem žiť, nie? Niekto potrebuje doma dýchať, iný si tam buduje sklad tenisiek. Najdôležitejšie je, že človek je u seba doma rád, nech to tam vyzerá akokoľvek.“

Alex súhlasne prikývol a ešte chvíľu rozvíjal teóriu o tom, že domov má byť zrkadlom našej duše. Tvrdil, že je vlastne životnou výhrou, ak človek nájde miesto, kde mu je úprimne dobre.

Pozerala som naňho a napadlo mi, že on vlastne vôbec netuší, kde to miesto je. Vo svojom mestskom byte mal kopu vecí, o ktorých si myslel, že mu robia radosť, aby nakoniec dospel k záveru, že mu k šťastiu možno chýba ranné kikiríkanie, kosenie trávnika a pravidelné návštevy záhradníctva. Alex bol stále vo fáze pokusu a omylu, hľadal sa niekde medzi mestskými kaviarňami a zeleninovými záhonmi v Grobe.

Ja som na rozdiel od neho už presne vedela, čo mi vyhovuje. Môj bežný deň bol jeden veľký vír slov, emócií a cudzích textov. Ako prekladateľka, editorka a lektorka, slobodná žena, som pracovala skutočne intenzívne s ľuďmi, niečo s nimi tvorila, niekam ich posúvala a odovzdávala im obrovské kusy svojej mentálnej kapacity. Bolo to napĺňajúce, presne takto som si svoju kariéru vysnívala.

Ale vyčerpávalo ma to.

Moja hlava na konci dňa bola ako preplnený pevný disk, ktorý nutne potrebuje hĺbkovú defragmentáciu. Po príchode domov som skutočne už nepotrebovala „energiu“ živých vecí, ani vizuálny šum. Potrebovala som ticho a prázdno.

A práve preto som potrebovala domov, ktorý bol pre Alexa depresívnym priestorom, ale pre mňa senzorickým oddychom, bez podnetov, bez potreby akejkoľvek ďalšej pracovnej interakcie. Jedným dychom však musím dodať, že nie som žiaden biofób či zaslepená obeť urbanizácie, ktorá by najradšej vyasfaltovala aj Dunaj. Prírodu rešpektujem, dokonca ju mám rada. Ale rada ju navštevujem, nie s ňou bývam v jednej domácnosti.

Pred pár rokmi, keď som prišla do Bratislavy a hľadala sa v nej, som pravidelne chodievala jazdiť na koni. Milovala som ten pocit slobody, vôňu stajne, lesa čerstvo po daždi a fakt, že kôň je síce kus nespútanej živej prírody, ale po jazde ho odovzdám inštruktorovi a idem domov. Rada si zájdem aj do parku na dlhú prechádzku, kde sú stromy v úhľadných radoch a riziko, že si vyvrtnem členok ako kedysi v Tatrách, je minimálne. Dokonca aj tých zopár obrazov, ktoré som mala opreté o jednu stenu, boli krajinky. Uznávam prírodu ako estetický objekt hodný obdivu, ale v mojom prípade z bezpečnej a komfortnej vzdialenosti.

Veda má pre tento môj postoj dokonca vznešený názov: prírodná vizuálna regenerácia.

Je to fascinujúca schopnosť nášho mozgu uvoľniť sa, „opraviť sa“ a vrátiť sa do rovnováhy už len tým, že sa pozeráme na niečo prirodzené, živé či zelené.

Tento mentálny „reštart cez oči“ potvrdzuje celá plejáda výskumov. Či už ide o prelomovú štúdiu Rogera Ulricha z roku 1984 o pacientoch, ktorí sa vďaka výhľadu na stromy zotavovali rýchlejšie, alebo o jeho neskoršiu teóriu regenerácie zo stresu (Stress Restoration Theory). Ulrich v nej dokazuje, že príroda má okamžitý liečivý účinok na naše emócie a fyziológiu, pretože sme na to geneticky naprogramovaní. Naši predkovia spájali zeleň a vodu s bezpečím a zdrojmi, preto dnes už po 120 sekundách intenzívneho pohľadu na prírodnú scenériu náš mozgu automaticky vypína stresovú reakciu „bojuj alebo uteč“.

Ulrichove štúdie krásne dopĺňa teória obnovy pozornosti (Attention Restoration Theory) od manželov Kaplanovcov z roku 1989, ktorá v podstate hovorí o tom, že vedecky podložený „vizuálny reset“ funguje aj cez sklo či plátno. Stačí pár minút sústredeného pohľadu z okna na zeleň alebo na obraz lesa a hladina stresového kortizolu klesá podobne ako pri skutočnej túre. S tým benefitom, že z obrazu na vás nevyskočí kliešť a nemusíte nič polievať.

„Súhlasím s tebou, že je to životný úspech, keď človek nájde miesto, kde mu je dobre,“ chystala som sa s Alexom rozlúčiť. „Ale musí to urobiť sám. Nikto by nám nemal diktovať, kde to miesto je a čo sa nám páčiť má a čo nie,“ ukončila som filozofickú susedskú debatu o hľadaní svojho štýlu či duševného pohodlia skončili. Keď sa mi však zdalo, že on sa z tej mojej chodby ešte nikam nechystá a moje nevyžiadané mudrovanie ho zaujalo, skomponovala som v hlave záverečnú poučnú myšlienku o tom, že nikto nemôže vedieť lepšie, čo nám skutočne robí dobre, ako my sami. A musíme sa sakra snažiť, aby sme to zistili. Či už ide o obliekanie, zariadenie bytu, alebo o to, koho a čo vlastne počúvame.

Alex tam stále stál a možno mu v hlave prebleslo, že sa sťahuje do domu, ktorý si nezariadil, k žene, ktorú si nevybral nanovo, ale len „zrecykloval“, a do záhrady, ktorú bude musieť kosiť len preto, že sa to od neho očakáva.

„Dobrý postreh,“ zamrmlal po chvíli a do ruky mi strčil krmivo pre rybu. „Netreba ju kŕmiť každý deň. A šeflera tiež nie je náročná, mal som ju celoročne na krytom balkóne. Stačí ju poliať raz za týždeň, keď je teplo, v zime som ju úplne ignoroval a aha, ako narástla,“ zadal mi inštrukcie a v zmysle našej debaty mi poprial, aby som si teda ten svoj „funkčný bytík“ užívala aj naďalej a že mi ešte pošle ten text na skorigovanie, ak sa mu ho konečne podarí dať dokopy.

Odišiel a ja som zostala v byte s tými jeho „živými elementmi“.

Pozrela som na šefleru. Bola majestátna, zelená a absolútne nevhodná do môjho minimalistického bytu. V tej chvíli som k nej však pocítila nečakanú solidaritu. Obe sme boli obete predstavy, že človek musí byť povinne obklopený niečím živým, aby bol vnímaný ako „normálny“.

Lenže, čuduj sa svete, tá rastlina mi začala robiť dobre. Možno na tom niečo bude, že v dobe neomylných algoritmov a kontrolovateľných technológií je práve kúsok neriadene rastúcej zelene posledným spojením s divočinou, ktoré nám pripomína, že patríme viac do prírody ako za počítač. Tá šeflera bola prvá vec, na ktorú som sa po príchode domov zvykla pozrieť a hneď sa mi uľavilo. Zrazu mi v hlave začali dávať zmysel všetky tie články zo Psychology Today, na ktoré som ako editorka či prekladateľka natrafila. Podľa nich izbové rastliny nie sú len pasívna dekorácia; fungujú ako tiché anxiolytiká, čiže „lieky“ na znižovanie úrovne úzkosti a stresu. Dokonca aj na pracovisku dokážu zázraky – stačí jeden či dva zelené body v zornom poli a klesá krvný tlak, zatiaľ čo sústredenie a efektivita rastú. U mňa to fungovalo stopercentne.

Nakoniec mi aj tá ryba v kuchyni začala dávať zmysel a začala som ju po príchode domov zdraviť „čau, Ryba“. Vyguglila som si, že jej stačí vyčistiť vodu raz za týždeň a hodiť pár vločiek krmiva. Táto minimálna miera zodpovednosti vo mne prebudila nečakaný pocit hrdosti – stala som sa záchrankyňou odložených bytostí. Našla som ten povestný kľúčový bod kontaktu s prírodou: mať pri sebe presne toľko rastlín a zvierat, o ktoré nám starostlivosť robí radosť. Akonáhle je toho viac, z pocitu záchranára sa stáva pocit otroka.

Šeflere sa u mňa zjavne zapáčilo. Možno vycítila, že v mojom byte nemusí súperiť o pozornosť s anglickým trávnikom ani s ambicióznymi záhonmi paradajok. Keď som ju podľa YouTube návodu presadila do väčšieho kvetináča, odmenila sa mi záplavou nových výhonkov. Onedlho k nej pribudol aj koleus – nenáročný kamoš na okennom ráme. Obom sa u mňa darilo. Mali moju plnú, nerušenú pozornosť a ja som mala z ich tichého prosperovania úprimnú radosť. Možno som nebola biofil od narodenia, ale vďaka Alexovmu úteku do Grobu som zistila, že aj ten najväčší mestský askéta potrebuje občas vidieť, ako niečo rastie. Aj keď je to len v kvetináči na kolieskach.

A kým ja som si úspešne budovala vzťah k izbovým rastlinám a akvaristike, Alexovi sa jeho vzťahy rúcali. Lenže vtedy som to samozrejme nevedela, lebo o svojom susedovi som mesiace nič nepočula. Až po necelom pol roku mi od neho prišiel krátky email bez predmetu a s prílohou CV_AlexK_final.docx:

„Ahoj, Jani, ako sa máš vo svojom minimalistickom chráme? Moja ryba z tvojich prázdnych stien ešte nechytila depku?

Haha, srandujem.

Prosím, skontroluj mi čiarky a štylistiku. Hľadám niečo nové. Pozícia krízového manažéra v logistike alebo BOZP. Mám niečo vyhliadnuté, je tam veľa cestovania po Slovensku, kontrola skladov. Hlavne musím byť zasa v pohybe a medzi ľuďmi, lebo mi tu z toho pokoja a tých zvierat namiesto ľudí všade hrabne.

Ďakujem Ti veľmi pekne.

Sused Alex.“