PRVÁ KAPITOLA: Domov – oáza pokoja alebo ďalšia šichta?

Vyzlečte si svet, ste doma

Keď som chvíľu žila v Belgicku, doslova ma šokovalo, že ľudia sa tam po príchode z práce neprezliekajú do teplákov, ba poniektorí sa ani nevyzúvajú. Dosť odvážne a otvorene som sa o tom s nimi rozprávala, lebo som si najskôr myslela, že sa im prezliekať jednoducho nechce. Aký úžas som však zažila, keď som zistila, že tradície prezliekania a prezúvania sa sú hlboko zakorenené v našej kultúre a s lenivosťou nemajú absolútne nič spoločné.

Kým v strednej a východnej Európe (ale napríklad aj v Japonsku či v škandinávskych krajinách) je rituál vyzutia a prezlečenia sa takmer posvätný, v Belgicku, Holandsku, Francúzsku či USA sa hranica medzi „vonku“ a „doma“ často stiera. V Belgicku je domov vnímaný ako rozšírený spoločenský priestor. Návštevy sa nevyzúvajú, pretože požiadať hostí, aby si dali dole topánky, by pôsobilo až príliš intímne – asi ako keby ste ich poslali osprchovať sa. Z pohľadu psychológie ide o kultúry, kde si človek úplne prirodzene udržiava svoju „spoločenskú tvár“, a teda aj topánky, až do momentu úplného súkromia v spálni.[1]

Na porovnanie, u nás na Slovensku je vyzúvanie sa samozrejmosť a prezlečenie sa do pohodlného domáceho oblečenia priam vstupenkou do stavu hlbokej nirvány. V Japonsku je tento zvyk taký posvätný, že keď do interiéru vrazíte v topánkach, hostiteľ na vás pozrie s takým zdesením, akoby ste mu do obývačky prišli vyvenčiť svorku divých psov. Ich vstupný priestor, genkan, nie je len predsieň – je to psychologický filter, kde končí špina ulice a začína čistota – priestoru aj ducha.

Prezliekanie do domáceho úboru je pre Japoncov očistou od chaosu a nánosov mesta, čo by sa, povedzme si úprimne, občas zišlo aj tým Belgičanom (hlavne tým z Bruselu). V Škandinávii sa ľudia takisto prezúvajú – sčasti kvôli blatu, ale hlavne kvôli hygge, pocitu pohodlia a útulnosti, ktorú si zaslúžia aj nohy. No a v lodičkách alebo tesných čižmách sa to zažiť nedá. Nohám Škandinávcov je dopriata sloboda v huňatých papučiach.

Prečo sa však prezliekame my Slováci? Za seba môžem povedať, že je to z rovnakého hygienického pragmatizmu ako u Japoncov. Keď si predstavím, kde všade som počas dňa sedela (a kto tam sedel predo mnou) alebo kde všade som v meste položila kabelku, predstava, že sa v tých istých džínsoch zvalím na svoj posvätne čistý gauč v až podozrivo vyvoňanej obývačke, je pre mňa horšia ako horor od Hitchcocka.

Psychológia má však pre potrebu prezliekania sa ešte hlbšie vysvetlenie: automatické nastavenie nášho mozgu na oblečenie, ktoré máme na sebe (v angličtine ide o pojem „enclothed cognition“, čiže doslova všatené rozpoznávanie). Je to psychologický fenomén, ktorý hovorí o tom, že oblečenie, ktoré máme na sebe, priamo ovplyvňuje naše sebavedomie, náladu a dokonca aj kognitívny výkon. Ide o komplexnejšiu psychológiu obliekania sa, ktorá nefunguje len tak, že sa v niečom „cítime dobre“. Aby tento efekt nastal, musia byť splnené dve podmienky:

1. Symbolický význam oblečenia: Musíte vedieť, čo dané oblečenie symbolizuje (napr. biely plášť = som lekár a pracujem, tepláky = som doma a relaxujem).
2. Fyzický zážitok z oblečenia: Musíte to oblečenie mať reálne na sebe (nestačí sa naň pozerať na vešiaku).

Koncept automatického nastavenia nášho mozgu na to, čo nosíme, nám ukazuje, že naše oblečenie nie je len látka, ale nastavenie mysle. Prezliekanie sa nie je len o fyzickom pohodlí, je to aj emocionálne vyzliekanie sa z našich sociálnych rolí, z ktorých sa my, Slováci a Japonci, na rozdiel od Francúzov či Američanov, chceme doma vyzliecť. Nepotrebujeme totiž doma pokračovať v hraní pracovného a spoločenského divadla a preto svoj „kostým“ odkladáme. A spolu s ním odkladáme aj očakávania šéfov, kolegov a spoločnosti. Doma v teplákoch už nechceme a nemusíme nikoho ohurovať.

Potreba tešiť sa domov

„To nie je psychický problém, ale kognitívna relaxácia,“ zahlásila moja kamoška psychologička, keď som sa jej priznala, že sa mi nikam nechce chodiť a môj spoločenský život pripomína hibernujúceho medveďa.

„V podstate je úplne normálne, že sa po náročnom pracovnom dni vraciaš rada domov. Máš tri práce, ktorým dávaš všetko a si v nich dobrá, tvoj mozog skrátka potrebuje niekde prepnúť z režimu ostražitosti amygdaly do režimu parasympatikového pokoja a odpočinku,“ vysvetlila mi silno odborne.

Vôbec som tým posledným slovám nerozumela. Doma som však potom veľa guglila a zistila, že ide o režim vysokého napätia, v ktorom je amygdala, náš živočíšny inštinktívny mozog, počas dňa, čo nás samozrejme vyčerpáva. Keď teda prídeme domov, amygdala by mala pochopiť, že telu už nič nehrozí, poistky ostražitosti sa môžu vypnúť, napätie poľaviť a ona môže telu vyslať signál: „Tu si v bezpečí, v pokoji poopravujme, čo po napätom dni treba, a zaslúžene si dočerpajme energiu.“

Ako som tak svojvoľne potom ešte sondovala po internete, natrafila som na fascinujúce výskumy a štatistiky o strese v práci a doma, ktoré naznačujú, že obrovské percento ľudí, hlavne žien, sa domov vlastne neteší, respektíve pociťuje pred príchodom úzkosť!

Hneď som si spomenula na Alexa a celkovo iných ľudí, ktorí trávia doma tak žalostne málo času. (Pozor, práca z domu sa ako čas trávený doma nepočíta – keď máte rozložený notebook v kuchyni, vaša amygdala je stále v režime vysokého napätia a domov je pre vás pobočkou firmy, pre ktorú pracujete.) Úzkosť z návratu domov je z pohľadu environmentálnej psychológie totálny paradox. Domov by mal byť náš „bezpečný prístav“, miesto, kde sa náš systém konečne upokojí a kde cítime duševnú pohodu. Tak prečo pred ním toľko ľudí uteká?

Nechcem tu riešiť dôvody spojené so vzťahmi, lebo hoci sú dôležité, rozborom rodinných dynamík by sa dali zaplniť ďalšie tri knihy. Párovú a rodinnú terapiu teda prenechám odborníkom a radšej sa pozrieme na to, prečo nás vlastná obývačka niekedy vyháňa do kaviarne (alebo nedajbože naspäť do práce).

Menej je viac? Alebo z „viac“ máte radosť?

Hygge, feng-šuej, industrializmus či japonské wabi-sabi – všetky tieto smery, hoci pochádzajú z odlišných kútov sveta, majú spoločný menovateľ: snahu definovať vzťah medzi človekom a priestorom, ktorý ho obklopuje. Zatiaľ čo feng-šuej hľadá neviditeľné prúdy energie a industrializmus oslavuje surovú funkčnosť stroja, moderná doba nás často tlačí do úzkeho koridoru jednej konkrétnej estetiky. A pritom je toľko možností, z ktorých sa dá vybrať.

Často počúvame o minimalizme ako o jedinej ceste k osvieteniu a nenáročnej existencii v preplnenom svete. Sľubuje nám oslobodenie sa od nánosov konzumu, od nekonečného upratovania a vizuálny pokoj, ktorý má liečiť enormné dávky digitálneho šumu a vonkajšieho hluku. No a ja som bola priam učebnicový príklad minimalizmu. Žila som ako moderný Sparťan: biele steny bez zbytočných vizuálnych vzruchov, nula dekorácií, všetky stopy po existencii človeka uložené v skriniach a v celej mojej mini garsónke som tolerovala dokopy šesť malých rohových políc. Tie boli vyhradené pre knižnú elitu – moje najobľúbenejšie tituly, ktoré prešli prísnym sparťanským sitom. Ak som totiž knihu nedočítala alebo mi bolo jasné, že sa k nej už nevrátim, bez milosti som ju posunula ďalej.

Ako správna interiérová puristka som žila bez závesov a okná „zdobili“, len žalúzie, ale aj to slovo „zdobili“ je dosť prehnané, keďže boli krémovej, takmer bielej farby. Moje návštevy sa pravidelne pozastavovali nad tým, prečo tých zopár obrazov, ktoré vlastním, nevisí na stene, ale smutne postávajú v zástupe na podlahe.

„Moja minimalistická duša umenie miluje, ale odmieta dovoliť, aby na mňa kričalo z každej steny,“ zvykla som odpovedať úprimne a pravdivo. Bol to môj spôsob, ako vytesniť farebný impresionizmus či expresívnu abstrakciu života, ktorej som mala vonku, vo svojich pracovných aktivitách, až nadmieru.

Môj sused Alex bol však z úplne iného cesta. Kedykoľvek sme sa stretli vo výťahu, pod pazuchou zvieral nový balík z e-shopu. Keď som ho raz videla s obzvlášť rozmernou zásielkou, neodpustila som si poznámku, či namiesto investícií do zlata a kryptomien buduje „komoditné zásoby“ v kartónových krabiciach.

„Som posadnutý teniskami,“ priznal farbu s previnilým, no hrdým úsmevom.

Keď sa potom situácia o pár týždňov zopakovala, a potom znova a tentoraz mal krabice dve, musela som si rypnúť a spýtať sa, či obúva celý požiarny zbor.

„Vieš, niekto si buduje šťastie z tehál, ja si ho jednoducho obúvam,“ odvetil s tajomným výrazom, akoby práve prezradil recept na večnú mladosť. Dodal, že mnohé kúsky vlastne ani nenosí, že sú to „limitky“, ktoré nikdy nepobozkajú asfalt a má ich vystavené ako trofeje.

Môjmu sparťanskému mozgu, ktorý uznáva len funkčnosť a prázdne plochy, to nešlo do hlavy. Neverila som, že niekto si môže dobrovoľne zapratávať priestor vecami, na ktoré sa len pozerá. Popravde som si myslela, že len preháňa a snaží sa byť zaujímavý, keďže som o ňom vedela asi už viac, ako sa na susedu patrí. Akoby počul moje neveriace myšlienky v hlave, lebo ešte v ten večer mi prišiel TEN email.

Čakala som od neho text, ktorý som mu sľúbila skorigovať, a tak som prílohu otvorila s rutinným odhodlaním bez toho, aby som si prečítala predmet správy. To, čo na mňa vyskočilo z monitora, bol však čistý vizuálny smog, z ktorého by sa prebrali aj mŕtvi na neďalekom cintoríne. Alexova obývačka mi pripomínala sklad, v ktorom vybuchla predajňa s obuvou a rekvizitami z populárnych seriálov a filmov.

Medzi kopami krabíc s topánkami (síce úhľadne naukladaných, ale stále to boli krabice!) trónila gýčová imitácia sochy obrovského bieleho psa, ktorú mali Joey a Chandler v seriáli Priatelia. Hneď vedľa nej, na konferenčnom stolíku, sa vynímal nablýskaný strieborný Aston Martin DB5 – miniatúra ikonického auta Jamesa Bonda a hneď pri ňom malé oválne akvárium s rybkou, asi živou. Na jednej z krabíc som popri vystavenej nike-jordanke zaostrila sošku zlatého Oskara, ktorú mu pravdepodobne poslal e-shop s teniskami za dychberúci nákupný výkon. Gauč? Ten som v tom chaose identifikovala len podľa tušenia, pretože bol kompletne pochovaný pod troma súpravami vankúšov všetkých možných tvarov, veľkostí a farieb. Až potom som si všimla predmet v hlavičke Alexovho emailu:

„Keď miluješ topánky, vyzerá to takto. Text na kontrolu Ti pošlem neskôr.“

Kým on v tom videl raj, na ktorý bol ešte aj pyšný, ja som cítila, ako mi stúpa krvný tlak. Zapratávať si byt nepotrebnými somarinami bolo pre mňa ako dobrovoľné sťahovanie spamu do emailovej schránky, ktorú sa snažíte vyprázdniť.

V tej chvíli som si spomenula na fascinujúci výskum z University of California (UCLA) realizovaný v rokoch 2001 až 2005 v Spojených štátoch, ktorý presne vysvetľuje, prečo som mala chuť ten monitor okamžite vypnúť. Vedci z UCLA v ňom pri monitorovaní rodín zistili, že ženy žijúce v domácnostiach s vysokou hustotou predmetov majú preukázateľne vyššiu hladinu kortizolu (stresového hormónu) v krvi.

Vždy som to tak tušila, ale ten výskum bol dôkaz, že ženský mozog nie je hlúpy – on každú jednu „vecičku“, ktorá nemá svoje miesto alebo len tak leží v priestore, vníma ako ďalšiu úlohu. Pre ženy sú dekorácie jednoducho predmety, ktoré musia aspoň raz týždenne utrieť od prachu. Alex, či chlapi vo všeobecnosti, sa však na všetky tie veci nepozerajú ženským mozgom, ktorý kričí , že „toto treba utrieť, toto vyhodiť a toto vyprať, lebo to smrdí“. Alex videl predmety, ktoré mu robia radosť.

A viete, čo je na tom celom najlepšie?

Že aj Alexova potreba obklopovať sa dekoráciami, aj moja potreba sa ich strániť, sú úplne v poriadku. Ani jeden z nás sa neodkláňal od normálu.

Alex totiž patrí do „kultu dekomaniakov“, ktorí sa vezú na aktuálnej vlne trendu maximalizmu a dekorovania. Je to smer, ktorý sme kedysi nazývali „hromadenie vecí“, ale dnes má honosný názov „Dopamin Decor“. Ide o dizajnovú revolúciu, na ktorú v zahraničí promptne zareagovali už aj eshopy, kde si za pár eur môžete kúpiť instantné šťastie v podobe neónovej vázy či vankúša s motívom plameniaka. Tento trend hovorí jasné „nie“ sterilným bielym stenám.

Dopamine Decor vyhlasuje, aby sme sa obklopovali všetkým, čo milujeme, čo nám v mozgu vystrelí dávku dopamínu. Ak vám teda váza po starej mame, armáda farebných vankúšov alebo miniatúra bondo-auta na poličke skutočne vyčaria úsmev na tvári, kašlite na trendy z katalógov. Podstatou Dopamine Decoru nie je len bezhlavé hromadenie, ale emocionálna rehabilitácia, alebo jednoduchšie „duševný blahobyt“. Každý predmet je spúšťačom dobrej nálady a ak sa vám do bytu či domu zmestí takýchto vecí aj milión, majte ich. Dôležitý je ich význam pre vás.

Veda na strane individuálnych potrieb

Keď už píšem o „duševnom blahobyte“, veda vlastne stojí na strane Alexa a moje minimalistické ja sa s tým jednoducho musí zmieriť. Celý Alexov vizuálny ohňostroj má totiž pevné základy v environmentálnej psychológii – vede, ktorá skúma, ako nás priestor, v ktorom žijeme, doslova ovplyvňuje a tvaruje.

Kým staršie výskumy z UCLA nás varovali pred „vizuálnym hlukom“ ako zdrojom stresu, filozofia feng-šuej pred statickými energiami a dánske hygge pred absenciou hrejivých prvkov, moderná psychológia dizajnu na to ide inak. Či už ide o neurovedkyňu Eve Edelstein, ktorá hovorí o vplyve architektúry na náš mozog, alebo o psychológov Sally Augustin, Karen Heller, Daka Kopeca či Dona Normana – všetci hovoria vo všeobecnosti o tom, že predmety či špecifické štruktúry, tvary a farby, ktoré nás obklopujú, ovplyvňujú priamo našu kognitívnu záťaž aj duševnú pohodu. Všetky ich vedecké práce a filozofie sa dajú zhrnúť do toho, že interiér, v ktorom bývame, nemá byť len „tovar“, ktorý si vyberáme z katalógu architektov, ale nástroj pre našu duševnú pohodu.

Filozofi Andy Clark a David Chalmers dokonca hovoria, že veci, ktorými sa obklopujeme, sú dokonca naším „predĺženým  mozgom“, čiže externým úložiskom našich spomienok a emócií. A ak vám ten mozog naznačuje, že túži po nezvyčajnej textúre a cirkuse farieb, môj biely minimalizmus preň nebude pokojom, ale doslova hladomorom. Platí to samozrejme aj naopak: ak ste duchom asketický minimalista, ale architekt vám v mene aktuálne moderného maximalizmu nadiktuje do domova prvky pripomínajúce art deco, v podstate na vás chystá nemilosrdnú vizuálnu pascu.  

Interiérový dizajn, založený na našich duševných potrebách či typických črtách v správaní sa, je v podstate mixom rôznych vedeckých disciplín, ktoré dopĺňajú environmentálnu psychológiu. Spojiť ich do funkčného, na mieru šitého dizajnu je podľa mňa umenie. V Spojených štátoch, kde pôsobí väčšina spomínaných odborníkov, je však už etablovaným trendom. Kým u nás sa vás architekt spýta, „kam dáme zásuvky“, v Amerike sa vás snaží spoznať vás a zistiť, ako sa chcete cítiť ráno v kuchyni pri príprave raňajok pre celú rodinu alebo večer, keď prídete domov z náročnej práce. Ak by teda Alex býval v Amerike, zariaďoval si byt tam a zdôveril sa architektovi so svojou obsesiou zhromažďovať štýlové tenisky, ktoré mu z nejakého dôvodu robia dobre, v obývačke by namiesto klasických obývačkových skriniek mal pravdepodobne brutalisticky pôsobiace vitríny s policami, prispôsobenými krabiciam od topánok.

Maximalizmus alebo minimalizmus? Riaďte sa pocitom.

Či už sa vydáte mojou cestou prísneho minimalizmu, alebo vás pohltí maximalizmus v štýle Alexa, na samotnom smere v podstate nezáleží. Kľúčom k spokojnosti je poznať sa a nájsť ten moment, kedy sa náš domov premení na bezpečný prístav, kde si myseľ oddýchne a načerpá sily. Pre niekoho je to prázdna izba bez rušivých vnemov, pre iného gauč zavalený vankúšmi s výhľadom na zbierku milovanej obuvi. Obe cesty sú akceptovateľné – pokiaľ váš domov slúži vám, a nie vy jemu.

Tento prístup potvrdzuje aj veda. V roku 2019 zverejnil kodanský Inštitút pre výskum šťastia (The Happiness Research Institute), známy expertmi na hygge, rozsiahlu štúdiu s názvom The Good Home Report. Výskum bol skutočne masívny: v spolupráci s maloobchodnou sieťou Kingfisher oslovili vyše 13-tisíc ľudí v desiatich európskych krajinách.

Závery odborníkov hovorili jasnou rečou: pre našu psychickú pohodu nie je rozhodujúce, čo a v akom množstve vlastníme, ale to, či sa doma cítime bezpečne, komfortne a či sme na svoj priestor hrdí. Skutočné domáce šťastie prichádza aj vtedy, keď je byt vizualizáciou vašej identity a povahy. Keď hovorí: „Toto som ja,“ a nie: „Toto bolo v akcii v IKEA.“ Hrdosť na domov, ktorú cítil Alex pri fotení svojej zapratenej obývačky alebo ja pri opise môjho „bieleho“ priestoru, je podľa výskumu tým najsilnejším prejavom spokojnosti s bývaním.

K celkovému komfortu navyše výrazne prispieva vedomie, že svoj priestor môžeme kedykoľvek zmeniť. Musím to potvrdiť z vlastnej skúsenosti – aj v mojom sterilne bielom byte sa časom objavili „barbarské“ farebné zásahy: nová váza, huňaté vankúše či koláž fotografií s kamošmi a rodinou v predsieni. A viete čo je prekvapivé? Môj sparťanský mozog napriek tomu spokojne priadol.

Ak ma teda niekedy uvidíte, ako si s láskou obzerám farebnú tapetu, nesmejte sa mi. Srdcom budem stále minimalistka, ale s akútnou potrebou „doladiť“ svoju duševnú pohodu. A vy urobte to isté: ak po dočítaní týchto riadkov cítite, že potrebujete nový koberec, choďte a hľadajte ten pravý. Ak ho nájdete a nebudete ho vedieť pustiť z hlavy, kúpte si ho. Bude to tá najlepšia investícia do vášho šťastia. Nechajte sa viesť kľúčovým záverom spomínaného dánskeho výskumu, ktorý slúži ako spoľahlivý kompas: až 73 percent ľudí spokojných so svojím domovom je celkovo šťastnejších aj v živote.