Poznáte ten pocit, keď stretnete niekoho, kto vyzerá ako vystrihnutý z katalógu na aktívny a zdravý životný štýl?
Ja som takého človeka mala priamo v bytovom dome, kde som bývala.
Môj sused bol hasič. A nie len taký, čo občas zachráni mača zo stromu. Ale rovno veliteľ stanice. Bol to ten typ, ktorý aj do potravín pravdepodobne bežal v pokluse, ako som ho často vídavala z okna, a takmer vždy pri tom aj telefonoval a niečo vybavoval. „Život je krátky, čas treba efektívne využívať,“ začula som ho raz na parkovisku hovoriť do telefónu.
Do Bratislavy a malého dvojizbáku na piatom poschodí sa prisťahoval pred dvoma rokmi po rozchode, ako mi povedala jedna klebetná suseda, a pravidelne sme sa stretávali pred bytovkou alebo vo výťahu. Vekovo sme na tom boli približne rovnako, v najlepších rokoch po tridsiatke.
Alex bol už od začiatku priateľský a komunikatívny, takže sme vždy prehodili zopár slov o tom, kto odkiaľ ide alebo čo robil. A kým ja som tak obyčajne zakaždým zopakovala štandardnú formulku, že idem z práce, on mi v krátkosti zreferoval vždy nejakú novú aktivitu svojej nadpozemskej efektivity: raz mi opísal nové prvky v požiarnych nácvikoch, ktoré pravidelne organizoval pre celý okres, inokedy predviedol nové frázy (aj gestá) z kurzu taliančiny, na ktorý sa prihlásil, a raz mesačne organizoval karaoke večer pre všetkých single hasičov zo stanice, ktorí práve nemali službu. Každý deň chodil samozrejme behať, v sobotu chodil na crossfit a v nedeľu na výlety so sestrou, bratrancami či kamarátmi.
„Vzťahy treba pestovať a starať sa o ne,“ zvykol ma poučiť, keď som zo žartu prehodila, že pri toľkých aktivitách a známych by na manažovanie svojho voľného času a sociálneho života potreboval aspoň tri asistentky na plný úväzok a prenosné call-centrum.
„Dnes to bolo len tridsať kilometrov na bicykli, fúkalo,“ pamätám si, ako mi raz zahlásil s odzbrojujúcim úsmevom, zatiaľ čo ja som lapala po dychu po heroickom výkone, pri ktorom som z auta vyložila jednu krabicu s knihami, druhú s pizzou a doniesla to všetko k výťahu. Potom sa ma spýtal, či už mám lístok na istý známy letný hudobný festival, na ktorý pravidelne chodilo veľa cool ľudí z môjho okolia. Odpovedala som mu, že toto rieši kamoška, s ktorou možno pôjdem, ale v skutočnosti som mala na mysli, že letné hudobné festivaly sú presne ten typ akcie, ktorému sa statočne vyhýbam.
Vždy, keď mi rozprával o všetkých tých neuveriteľných veciach, ktoré stíha, z prívalu jeho endorfínov a nadšenia sa mi pod nohami triasla zem s magnitúdou slušnej štvorky. Netrvalo dlho a môjho suseda hasiča som začala beznádejne obdivovať. Fascinoval ma ako exotické stvorenie z iného sveta, kde ľudia dobrovoľne zvyšujú svoj tep nad 70 úderov za minútu a keď si doma náhodou na chvíľu sadnú na gauč, je to preto, že si s kamošmi či kolegami dohadujú cez WhatsUp či Google Zoom akciu na najbližší víkend.
Alex bol vzdelaný slušný a ešte aj pekný muž, preto keď mi niekoľkokrát po sebe pomohol odniesť nákup z auta do výťahu, alebo aspoň podržal vchodové dvere, akosi prirodzene zo mňa v jednu sobotu vyletelo, že ho z vďaky pozývam na kávu. „Výborne, poďme hneď, ak máš čas. A môžeme prebrať aj tie večne kaziace sa výťahy,“ povedal mi nadšene.
Usadili sme sa teda v kaviarni, ktorú máme priamo v dome, a započali čosi, čo sa podobalo viac na domovú schôdzu ako na stretnutie vo dvojici. Okrem výťahov sme dôkladne poohovárali aj susedov, ktorí zapratávali spoločné priestory haraburdami a celý náš dom mal potom problém prejsť protipožiarnou kontrolou. Narýchlo sme sformulovali znenie emailu pre správcu, aby ľudí upozornil na riziká skladovania vecí na spoločných chodbách.
Potom sa ma Alex spýtal na prácu a ja som mu v skratke opísala dve zaujímavé stretnutia z daného týždňa. Viac som ich v podstate ani nemala.
„Ja mám za sebou prvého Ironmana,“ odpovedal on, keď som sa spýtala na jeho novinky. „Ale tie prechody z bicykla na beh musím ešte doladiť. Čaká nás sústredenie s inými stanicami, kde do akcie pôjdu aj velitelia, tak potrebujem pridať na kondičke, aby som si nespravil pred mladými hanbu,“ zasmial sa. Potom sa mi pozrel do očí a dodal: „Ale začnem až od budúceho mesiaca, lebo najbližšie víkendy...“
Nechápala som, prečo vetu nedokončil a stále na mňa pozerá. Asi som sa aj zľakla.
„Idem k rodičom maľovať pivnicu a potom máme chatu v Tatrách, chceme vybehnúť na tri štíty a možno s dobrovoľníkmi vyčistíme potok nad Lomnicou..... Ty máš rada Tatry? Turistiku?“ spýtal sa nakoniec so záujmom a mňa z predstavy o tatranskej turistike rozboleli nohy. „Čo ťa čaká najbližšie týždne? Aké máš plány na víkend?“ stihol položiť ďalšie otázky, kým som ja rozmýšľala, čo mu odpoviem na tie Tatry a turistiku.
Zrazu sa mi v hlave premietol môj kalendár, ktorý bol kompletne čistý. Bez programu. Biely ako čerstvo napadaný sneh.
„Nečaká ma nič,“ odpovedala som s pokojom zenového majstra. „Teda áno, môj gauč. A tri rozčítané knihy. Možno si uvarím aj nejaké poriadne jedlo a ak budem mať divokú náladu na akciu, upečiem si aj zdravý koláč,“ zavtipkovala som.
Nastalo ticho a Alex na mňa hľadel, akoby som práve vyhlásila, že Zem nemá tvar gule, ale obrovského donutu. V jeho očiach som videla čistý, nefalšovaný údiv. V jeho svete „nič“ neexistovalo. „Nič“ bola prázdnota, ktorú treba vyplniť triatlonom alebo maľovaním pivnice.
Ešte pred pár rokmi by som v snahe ohúriť takéhoto chlapa predstierala, ako Tatry milujem a snažila sa ho zaujať prifarbenými historkami o vysokohorskej expedícii, ktorou bol v podstate len môj presun zo zaparkovaného auta do kabíny lanovky na Lomničák. Zanietene by som opisovala prostredie v okolí Štrbského plesa, kam sme si prišli raz s kamoškami spraviť len fotky. Dramaticky by som opísala tých zopár zážitkov z celodennej túry po Mlynickej doline, z ktorej som sa v skutočnosti po piatich kilometroch vrátila do hotela.
Ešte pred pár rokmi by som pri akomkoľvek takomto „Alexovi“ mala výčitky či pocit hanby, že som ako zemiak zakorenený v gauči. Vtedy som totiž vnímala, že svet aj ľudí okolo mňa úplne pohltil trend neustálej aktivity a zaneprázdnenosti. Keby som nemala víkend plný aktivít a športu, cítila by som sa ako asociál či bizarný pustovník. Určite by som mala pocit, že ničnerobenie je totálne zlyhanie spoločenského života.
Lenže na tej káve s Alexom som už mala po tridsiatke a za sebou celú dekádu rokov sebapoznávania. Už som nemala ani potrebu a úprimne už ani silu niekoho presviedčať o tom, že som človek s plným diárom a snahou vytvárať si či udržiavať kontakty s celým svetom. Alex bol príjemný muž, ale bol oheň, ktorý potrebuje aspoň tlieť ak nie horieť, a ja som bola deka, ktorou sa ten oheň hasí. Kým on potreboval aspoň 40hodinový deň, aby postíhal všetky svoje aktivity, mne stačilo wifi, príjemná hudba, kniha a vôňa čerstvo vypranej bielizne.
„Ach, neviem si predstaviť, že by som nerobil nič. Žeby som takto celý víkend pre-se-del a pre-le-žal. Niekedy aj chcem, ale potom mi niekto zavolá a ja musím ísť. Doma je nuda,“ povedal s úsmevom, ale pri slovách „presedieť a preležať“ sa zastavil a vyslovil ich s rovnakým odporom, s akým hovoria hasiči o lesnom požiari.
Alex trval na tom, že zaplatí kávu aj napriek tomu, že som ho pozvala ja, a spýtal sa ma, či by som mu ako prejav vďaky za tie kilogramy odnesených krabíc neskorigovala nejaký text. Dala som mu teda emailovú adresu, kam mi ho má poslať. Rozlúčili sme sa všetkými možnými zdvorilostnými frázami, a že sa ešte určite uvidíme – vo výťahu, na parkovisku alebo na chodbe.
Pocit z toho stretnutia som mala celkovo dobrý. Akurát doma mi ho potom začala prebíjať ozvena Alexových slov „pre-se-del a pre-le-žal“ znajúca v mojich ušiach. Nechápala som, ako môže človek, ktorý riadi desiatky ľudí a rieši milión administratívnych vecí mať toľko energie bez toho, aby aspoň jeden deň „pre-se-del a pre-le-žal“. A prečo na niekoho, kto pre-se-dí a pre-le-ží celý víkend, reaguje s takým odsudzujúcim pohľadom.
Keď som pred rokmi po škole začala zarezávať vo svojej prvej práci, žila som v presvedčení, že taký ten obyčajný pokojný život, po akom som v skutočnosti túžila, nie je normálny. Že byť rada u seba doma znamená mať depku a jedine nabitý program zo mňa spraví atraktívneho človeka. Z ľudí okolo mňa som mala dojem, že kým sa človek nepotí v posilňovni či netrávi každý večer mimo domu, nemá hodnotu. Že človek bez zážitkov z cestovania prichádza o množstvo vecí. Svet nás totiž učil, že hodnota človeka sa meria počtom navštívených miest, odbehnutých kilometrov a dĺžkou zoznamu úloh.
Koľko motivačných kníh sa o tom dalo kúpiť! Brian Tracy, James Clear, Jocko Willink, Tony Robbins, Robin Sharma.... Všetky som prečítala! Lenže keď sa ma Tracy snažil presvedčiť, aby som „najskôr zjedla žabu“, mala som sto chutí prikryť to úbohé stvorenie dekou a povedať jej, nech si odpočinie. Obľúbenec všetkých nezlomných optimistov Robin Sharma mi zasa vo svojej knihe sľúbil, že keď začnem svoj deň o piatej ráno meditovaním, cvičením a snívaním o tom, že ovládnem svet, stane sa to realitou. O piatej ráno som aj zopárkrát potom vstala, aj si za dve, tri minúty ponaťahovala telo. Ale potom som znova skončila na vankúši, lebo robiť dieru do sveta sa mi s ničím nechcelo. „Disciplína prináša slobodu“ sa ma snažil presvedčiť bývalý veliteľ Navy SEALS Jocko Willink vo svojej knihe, ktorú som si v záchvate túžby po sebazlepšení kúpila, ale nedočítanú som ju potom veľmi disciplinovane darovala kamoške, ktorá mala život rovnako aktívny ako Alex. Ktosi mi daroval aj Atómové návyky od Jamesa Cleara, lebo to bol bestseller, ktorý ma mal dostať k „lepšej verzii samej seba“. Poctivo som tú knihu prelúskala, ale nenadchla ma. Asi preto, lebo ja som sa v tej lepšej verzii samej seba už cítila. Všetci títo páni hovoria o dobýjaní sveta a neustálom sebazdokonaľovaní, ale ja som mala pocit, že svet netreba len dobýjať. Svet treba občas nechať na pokoji, aby si mohol vydýchnuť on aj my.
Samozrejme, keď chcete neustále niečo robiť, robte to. Je to úplne v poriadku. Keď túžite napĺňať si život zážitkami, skúsenosťami, kondičkou či kariérou, choďte smelo do toho! Ale neberte ma prosím so sebou. Rada vám uvoľním cestu a keď sa vy z tej svojej vrátite, zastavte sa u mňa doma na kávu. Lebo ja som u mňa doma rada. Som hrdý domased. Moje dobrodružstvá možno nevidíte, ale o to intenzívnejšie sa odohrávajú v mojom vnútri.
Ak to však máte vo svojom živote rovnako ako ja, ak cítite, že konštantná zaneprázdnenosť a snaha byť so všetkými v kontakte vás vyčerpávajú, vitajte v mojom svete domasedov. Vitajte v elitnej skupine ľudí, ktorí si dokážu vychutnať chvíle strávené doma. Ktorí vedia detailne opísať, ako vonia ranná káva, vymenené posteľné obliečky a doma pripravený nedeľný obed. Čítajte ďalej túto knihu, keď chcete vedieť, ako zo sobotňajšieho upratovania spraviť highlight víkendu a ako gauč premeniť na dobíjaciu stanicu vašich bateriek.
Ak vás niekto pri čítaní tejto knihy obviní z lenivosti či čudáctva, odpovedzte sebavedomým tichom. Je zbytočné mu vysvetľovať, že ničnerobenie nie je prázdnota, ale priestor, kde sa rodia nápady a kde hľadáte seba. Lebo už teraz, na úplnom začiatku knihy, opatrne cítite, že ničnerobenie nie je zlyhanie. Nie je to nuda. Je to superschopnosť len tak obyčajne byť. A keď budete čítať ďalej, dozviete sa, ako túto superschopnosť dosiahnuť a aké benefity z nej môžeme mať. Pripravte si najpohodlnejšie oblečenie, zapáľte si sviečku, zabaľte sa do deky a poďme na to. Vitajte doma.
Create Your Own Website With Webador