ŠTVRTÁ KAPITOLA: Mágia upratovania: Poriadok ako základňa pre všetko ostatné

„Ahoj Alex, sorry, že až teraz. CV máš pekné, skutočne som upravila len zopár čiarok a vymenila zopár spojovníkov za odrážky. Na pozíciu krízového manažéra to znie dostatočne úderne – verím, že v logistike tvoj talent byť v neustálom pohybe ocenia viac než v záhrade v Grobe.

Ďakujem za záujem o Rybu, depku nechytila. Práve naopak, v tom mojom vizuálnom tichu sa jej darí skvele. Rovnako aj šeflere (posielam foto v prílohe s opraveným CV).

Ako to vyzerá s tvojím múzeom obuvi v Grobe? Už si strihal pásku, alebo si zistil, že tam tie tvoje štýlové limitky nikoho nezaujímajú? :-)

J.“

Odpovedal mi okamžite, pekne sa poďakoval a napísal, že múzeum tenisiek je spiaci projekt, ktorý musí počkať, lebo s chalanmi z hasičského zboru organizuje letnú súťaž Varí celé hasičstvo. Už o dva týždne v sobotu prídu do Grobu hasiči z celého kraja, budú súťaže pre verejnosť, variť sa guláš vo veľkom, pivo potečie prúdom a poobede a večer bude aj nejaká „origoš techno muzika“.

„Musíš prísť, bude sranda, aspoň vypadneš z domu. Zober frajera, kamošov...,“ ukončil email troma bodkami, akoby tam chcel dopísať „keď nejakých máš“.

Priznávam, jeho pozvanie ma príjemne prekvapilo. Naozaj som si myslela, že ma má za čudáčku, ktorá sedí stále doma a pestuje si interiérové depresie. Na sekundu som zaváhala. Predstavila som si, že zavolám nejakých kamošov a že tomu večne akčnému hasičovi v neónových teniskách ukážem, že sa neschovávam pred svetom a v podstate sa rada socializujem.

Len keď som si predstavila ten konkrétny jeden deň, všade teplo, pachuť piva v plastovom pohári, ktoré pijem postojačky, a prekrikovanie sa cez duniace reproduktory, nadšenie predviesť svoje socializačné schopnosti ma pomaly prechádzalo. Reči o počasí s ľuďmi, ktorých nepoznám, by som ešte zvládla, ale nie na mieste, kde sa dym z kotlíkov pomaly zažiera do vlasov a pľúc. Došlo mi, že toto nie je socializácia, ale vytváranie energetického dlhu, ktorý budem splácať ďalšie tri dni.

A pritom existuje toľko vecí, ktoré by som chcela v sobotu robiť, lebo ma skutočne napĺňajú ale cez týždeň na ne jednoducho neostáva čas, ani mentálna kapacita. Toľko vecí, ktoré ma môžu niekam skutočne posunúť a spraviť mi dobre....

Napríklad upratovanie.

Čudujete sa? Naskakuje vám husia koža? Pýtate sa, či som sa definitívne nepominula na rozume, keď vymením letnú sobotnú akciu za drhnutie vodného kameňa? Je pre vás predstava víkendu s handrou v ruke skôr trestom za hriechy z mladosti než relaxom?

Chápem. Je úplne normálne, keď si pod pojmom upratovanie predstavíte hory neumytého riadu a tony bielizne na pranie. Zároveň si však myslím, že túžba po poriadku je zakódovaná hlboko v našej evolučnej biológii. Z vedeckého hľadiska náš mozog prirodzene vyhľadáva predvídateľnosť a symetriu, v ktorej sa cítime bezpečne a dobre. Naopak chaos a nepredvídateľné situácie vníma ako potenciálnu hrozbu alebo kognitívnu záťaž.

Potvrdzuje to aj známy výskum z Neurovedeckého inštitútu Princetonskej univerzity (PNI) z roku 2011. Hoci sme už predtým inštinktívne tušili, že poriadok nám robí dobre, až neurovedci pomocou funkčnej magnetickej rezonancie priniesli jasný dôkaz: neporiadok doslova bombarduje cez naše oči náš mozog. Predmety v chaotickom prostredí medzi sebou neustále súťažia o našu pozornosť, čo zahlcuje mozgovú kapacitu a zvyšuje hladinu stresu – kortizolu. Poriadok teda nie je len estetická záležitosť, ale biologická potreba vypnúť tento vizuálny šum, aby náš „procesor mohol lepšie spracúvať“ podstatné veci: prácu, čas trávený s rodinou, hobby. Jednoducho povedané, keď máme okolo seba poriadok, hladina stresového hormónu kortizolu klesá a, naopak, dokončenie aj takej drobnosti, akou je vyleštenie zrkadla, nám vyplaví dávku hormónu šťastia – dopamínu.

Prečo nás rozhádzané ponožky či neumytý riad bolia

Tento pocit uspokojenia a vyplavenia dopamínu nie je náhoda, má jasný biologický základ. Náš mozog totiž prirodzene neznáša nedokončené úlohy, čo psychológia pozná pod názvom Zeigarnikovej efekt.

Tento jav, ktorý už v roku 1927 opísala ruská psychologička Bluma Zeigarniková, síce nesúvisí priamo s upratovaním, ale hovorí o tom, že náš mozog si nedokončené alebo prerušené úlohy pamätá oveľa intenzívnejšie než tie, ktoré sme už uzavreli. V praxi to znamená, že kým ten povestný špinavý riad leží v dreze, alebo je oblečenie rozhádzané po celom byte, váš mozog to vníma ako „otvorenú kartu“ v prehliadači, ktorá neustále spotrebúva vašu mentálnu energiu na pozadí. Je to tichý krik, ktorý vám nedovolí skutočne vypnúť a ktorý doslova bolí. Neupratané veci, ktoré máte na očiach, sú pre mozog nevyriešeným problémom, ktoré v nás podvedome udržiavajú napätie. Ale v sobotu, keď sa konečne pozriete na vyleštenú kúpeľňu, mozog dostane vytúžený signál o „uzavretí cyklu“. V tej sekunde sa tie otvorené karty v hlave konečne pozatvárajú.

Aj z tohto dôvodu zažívame dnes obrovský boom upratovacích videí na sociálnych sieťach. Či už ide o hashtagy ako #CleanTok alebo #CleaningMotivation, milióny ľudí sú schopné hodiny sledovať, ako niekto neznámy triedi kapsuly do kávovaru alebo drhne kúpeľňu do takého lesku, až to bolí. Nie je to len prázdny trend, je to vizuálna meditácia. Sledovanie premeny z chaosu do absolútnej harmónie nás hypnotizuje, pretože nám dáva ilúziu, že aspoň niečo v tomto nepredvídateľnom svete máme plne pod kontrolou.

Možno vám napadne: „Je toto vôbec normálne? Nie je to sledovanie cudzích špajzí už nejaká diagnóza?“ Nuž, kým sa z toho nestane posadnutosť, ktorá vám bráni normálne žiť, môžete byť pokojní. Rozdiel medzi vizuálnou meditáciou a skutočnou poruchou (napríklad OCD – obsesívno-kompulzívna porucha) je v emócii, ktorá za tým stojí. Človeka s poruchou neženie k upratovaniu radosť z výsledku, ale ochromujúca úzkosť, že ak niečo nebude dokonale zrovnané, stane sa niečo zlé. Upratovanie je vtedy nutkavý príkaz mozgu, nie slobodná voľba. Ľudia, ktorí hypnotizovane hľadia na displej, ako niekto leští vodovodnú batériu, rozhodne nie sú narušení. Hľadajú len mentálny reset. Je to rovnaký princíp, ako keď niekto sleduje videá o varení, kde suroviny akoby samy skákali do hrnca, alebo formáty ako „get ready with me“ (videá s označením GRWM). Pôsobí to ako digitálna terapia, v ktorej počas dvanástich sekúnd dostaneme koncentrovaný pocit hotovej veci, ktorý v reálnom živote trvá hodiny a vyžaduje si podstatne viac energie. Dostaneme ten spomínaný dopamín nie z činnosti, ktorú sme museli spraviť my, ale z pocitu, že ju niekto spravil (a dokončil) za nás.

Z upratovania reality šou

Okrem čistiacich rituálov opísaných vyššie však YouTube a sociálne siete zaplavujú aj podrobné návody na „decluttering“ (triedenie a vyhadzovanie vecí) či komplexnú reorganizáciu domácnosti. Miliónové videnia týchto videí sú jasným dôkazom, že návod na prežitie vo vlastnej domácnosti dnes potrebujeme viac než kedykoľvek predtým. Fenomén extrémneho upratovania je dokonca taký populárny, že si vyslúžil vlastný hlavný vysielací čas v televíziách od Ameriky až po Francúzsko.

Všetko to odpálila Marie Kondo, ktorá svet presvedčila, že ak vám starý sveter už nespôsobuje návaly čistej radosti („spark joy“), patrí do koša. Jej vlna upratovania a minimalizmu bola taká silná, že skončila s vlastným seriálom na Netflixe. No kým Marie je pre nás bežných smrteľníkov ako upokojujúci čaj, pre ľudí, ktorí dostávajú záchvat z krivo uloženej lyžičky, bola príliš mierna.

Netflix musel pridať ťažší kaliber: šou The Home Edit.

V nej dve energické dámy triedia veci v domovoch známych ľudí s takou posadnutosťou, že aj cereálie v špajzi musia byť zoradené podľa farebného spektra dúhy. Vždy som si o sebe myslela, že som v otázkach poriadku a organizácie domácnosti niekde na krehkej hranici medzi profesionálom a totálnym maniakom. Stačila mi však jedna časť s týmito dievčatami, aby som o sebe zistila krutú pravdu: v očiach týchto profíkov som v živote oficiálne zlyhala, keďže nemám v šatníku roztriedené podľa farieb ešte aj ponožky a ryžu v špajzi potupne skladujem v pôvodnom vrecku a nie v dizajnovom skle.

Mimoriadne obľúbenú reality šou, vysielanú v televízii, majú aj Francúzi, volá sa „Cleaners, les experts du ménage". Je to formát, kde tím expertov pomáha ľuďom, ktorí sa doslova topia v neporiadku, vrátiť ich domov do pôvodného stavu. Okrem vyhadzovania vecí tam ukazujú ľuďom, ako si poriadne vyčistiť sprchovací kút či umývačku riadu. Nechcelo sa mi popravde veriť, že niekto reálne potrebuje plateného odborníka na to, aby pochopil, že špinavý riad patrí do drezu a nie pod posteľ, tak som si pár častí pozrela. Nuž, bolo to ako sledovať interiérový Armagedon – boj o prežitie v priamom prenose.

Nechápala som, prečo sú tieto šou také populárne a prečo vôbec potrebujeme návody na takú banálnu vec, akou je upratovanie. Prečo nám náš evolučný inštinkt hromadiť zásoby „pre horšie časy“ tak brutálne bráni zbaviť sa vecí, ktoré nás v skutočnosti mentálne dusia?

Odpoveď ponúka psychológia konzumného správania a koncept „rozhodovacej paralýzy“. Ak ste sa niekedy cítili fyzicky zle pri pohľade na kopu starých vecí, ktoré ste však nedokázali vyhodiť, nebol to len pocit. Podľa neurovedeckých štúdií z Yale University sa totiž pri rozhodovaní o vyhodení predmetov, ku ktorým máme citovú väzbu, v mozgu aktivujú centrá zodpovedné za skutočnú fyzickú bolesť. Práve preto sú návody na triedenie také populárne – fungujú totiž ako nevyhnutná externá autorita. Väčšina z nás totiž v hĺbke duše potrebuje niekoho „zvonku“, kto nám s kamennou tvárou povie, že je úplne v poriadku vyhodiť maturitné oznámenie človeka, ktorého meno nám už dávno vyfučalo z hlavy, alebo spratú detskú prikrývku, ktorá už roky nikoho nezohriala a slúži len ako výkonný lapač prachu.

Upratovací experti nám v skutočnosti nepomáhajú len triediť ponožky či vypratávať skrine. Učia nás niečo oveľa dôležitejšie: ako spracovať emócie spojené s minulosťou, aby sme si uvoľnili priestor pre prítomnosť. Pomáhajú nám tiež bojovať s takzvanou „únavou z rozhodovania“ (decision fatigue), ktorá hovorí o tom, že naša schopnosť robiť správne rozhodnutia je vyčerpateľný zdroj – niečo ako batéria v telefóne. Každá drobnosť, o ktorej musíme počas dňa rozhodnúť (napríklad aj to, čo si dnes obliecť), nám z tejto batérie uberá percentá. Keď teda máte v skrini 50 topov a 20 sukní, váš mozog každé ráno vyčerpáva drahocennú energiu na banálny výber outfitu.

Video o reorganizácii šatníka vám tak v skutočnosti neponúka len návod na upratanie, ale aj na zastavenie plytvania energiou tam, kde ju vôbec nie je treba.

Ukazuje vám, ako si zredukovaním chaosu okolo seba uvoľníte miesto nielen v skrini, ale aj v hlave.

Z nutného zla relax

Ak vás o nutnosti mať doma upratané nepresvedčili predchádzajúce riadky a stále máte pocit, že upratovanie pre vás bude už navždy len nutné zlo, možno vám pomôže pohľad z úplne inej strany. Tu sa dostávame k učeniu Šunmjó Masuna, zenového mnícha, ktorý vo svojich knihách pripomína jednu zásadnú pravdu: náš vonkajší priestor je zrkadlom nášho vnútra.

Masuno nás učí, že upratovanie nie je len mechanické odstraňovanie špiny, ale spôsob, akým si kultivujeme vlastnú myseľ. Podľa neho by sme nemali upratovať preto, že je dom špinavý, ale preto, aby sme si upratali v sebe. Keď teda sústredene drhneme podlahu alebo ukladáme veci na svoje miesto, v skutočnosti podľa Masuna vymetáme pavučiny z vlastných myšlienok.

A tu sme my, domasedi, doma. Doslova.

Tu sa totiž skrýva vysvetlenie, prečo sa mi v sobotu nechce na žiadnu letnú akciu. Potrebujem sa uvoľniť, zresetovať – ideálne v pohybe, ale bez potu, decibelov a cudzích ľudí. Svoj zen totiž nenachádzam na vrchole hory, kam sa sotva doplazím, ale pri čistení odtoku v kúpeľni. Zároveň však poznám ľudí, ktorí si tie pavučiny z hlavy musia vymetať pri behu či fučaním vo fitku. Pre nich je predstava mopu v ruke skôr cestou do pekla než k osvieteniu, a tak si na vytvorenie uprataného priestoru radšej zaplatia niekoho, kto im bordel doma uprace. Je to úplne v poriadku a normálne – dôležité je poznať sa. Aj podľa Masuna nie je cieľom samotný akt drhnutia podlahy, ale čistota ducha, ktorú vám usporiadané prostredie prinesie. Ak je vašou cestou k vnútornému pokoju delegovanie práce, aby ste získali čas na činnosti, ktoré vás skutočne napĺňajú, je to v dokonalom súlade so zenovou rovnováhou.