PIATA KAPITOLA: Domased a domáci miláčikovia

Published on September 4, 2026 at 5:21 PM

Asi vás neprekvapí, že najlepšími kamarátmi uvedomelého domaseda sú iní takíto domasedi. V mojom prípade to bola hlavne Júlia. Spoznala som ju dávno, keď sa ešte ako prváčka na ekonómii prihlásila na môj úplne prvý kurz angličtiny. Bola to typická šprtka, introvertka, s ktorou sme si, samozrejme, okamžite sadli. Mali sme toľko spoločných tém, aj keď nás delil vyše šesťročný vekový rozdiel.

Na kurzoch sme s obľubou rozvíjali témy ako napríklad potrebu mať domáci úbor rovnakej kvality ako pracovný kostým alebo prečo je piatkový večer strávený doma s knihou a čajom luxusom. Naše konverzácie o majoritou nepochopených bizarnostiach sa zvykli ubrať takým smerom, že ostatní účastníci kurzu sa často prekvapene pýtali, či ešte precvičujeme perfektový čas, alebo sa práve pokúšame verbálne zlegalizovať celospoločenský zákaz vychádzania z domu po devätnástej hodine.

Pre domasedavú Júliu však existovalo niečo, čo ju dokázalo z bytu doslova magneticky vycucnúť, jediná vec, kvôli ktorej bola ochotná odlepiť sa zo svojho gauča: zvieratá. Najmä tie z útulku. Kým jej rovesníčky naháňali chlapcov a trendy kúsky z výpredajov, ona zbierala staré paplóny a deky, aby vylepšila betónové koterce. O zvieratách rozprávala tak často, až som mala pocit, že ich má radšej ako ľudí – čo je postoj, ktorý sa medzi nami domasedmi dá s trochou snahy celkom racionálne obhájiť.

„Zvieratá nám zlepšujú život,“ bola fráza, ktorou Júlia bežne začínala svoje rozhovory. A hoci to znie ako moderné heslo z Instagramu, pravdou je, že so zvieratami to ťaháme už od nepamäti. Súžitie s nimi je pre nás rovnako prirodzené ako potreba patriť do kmeňa. Sme skrátka biologicky nastavení na život v spoločenstvách a história ukazuje, že do nášho ľudského klanu sme odjakživa s radosťou priberali aj iné živočíšne druhy.

Už praľudia mali dosť guráže na to, aby si z vlka vyrobili psa. Ten im cez deň s radosťou pomáhal loviť, aby si potom večer mohol privilegovane užívať najteplejšie miesto pri ohni.

Egypťania si zasa privlastnili mačky a rovno ich vyhlásili za božstvá, čím im v podstate nastavili taký luxusný status, že tie dnešné sa na nás pozerajú ako na svojich služobníkov.

V stredoveku sa za koňa núkalo celé kráľovstvo, v Indii si krava dodnes vykračuje po diaľnici s aurou posvätnej nedotknuteľnosti a vo viktoriánskom Anglicku ste bez papagája, ktorý v salóne urážal hostí, v spoločnosti prakticky neznamenali nič.

V mojom milovanom Belgicku je psíčkarstvo také obľúbené, že sa stalo neoddeliteľnou súčasťou národnej identity, čo sa prejavuje aj vysokou toleranciou psov v kaviarňach a reštauráciách. Práve táto krajina sa tiež pýši najstarším kynologickým spolkom v kontinentálnej Európe – a nie je to len tak nejaký spolok, je to rovno kráľovská spoločnosť Société Royale Saint-Hubert. Tá vznikla v roku 1882, len deväť rokov po tom, čo si svoj vlastný (a pochopiteľne takisto kráľovský) klub založili v Spojenom kráľovstve.

Ešte pred pár desiatkami rokov bolo aj u nás na Slovensku úplne prirodzené, že naše staré mamy mali na dvore minimálne kozu, ak nie kravu v maštali, a po dvore behal kŕdeľ sliepok, kačiek či husí. Až donedávna v súžití zvierat a ľudí platili prísne pravidlá: Zviera malo svoju jasnú, často životne dôležitú hodnotu a funkciu – buď strážilo majetok, alebo rodinu reálne živilo. Pes mal búdu, mačka chytala myši v stodole a nikomu ani nenapadlo riešiť ich psychickú pohodu či kvalitu nejakých granúl.

Akosi nenápadne však v našom spolužití nastal zásadný posun: zvieratá už nežijú na dvore, ale úplne suverénne sa presunuli rovno do našej obývačky a často až do našej postele. Prirodzene totiž smerujeme k ich „humanizácii“, čo je fascinujúci fenomén, pri ktorom sa z hospodárskeho zvieratstva stali plnohodnotní členovia rodiny s podobným statusom ako ľudia.

Naše prababky by sa pravdepodobne zhrozene prežehnali, keby dnes videli všetkých tých bratislavských psov vo svetríkoch, často lepšej kvality ako sú tie moje, a mačky, či dokonca už aj zajace na vôdzkach. Všetky sliepky, kŕmené kedysi celý život iba pšenicou, by si nedôverčivo obzerali všetky tie farebné bio-zmesky, ktorými kŕmia niektorí ľudia svoju hydinu dnes. Zvieratá sa skrátka z kategórie „úžitok“ presunuli do kategórie „emocionálna podpora“. Pre človeka sa tak stali niečím takým významným, že v slovníkoch sa pre túto ich novú funkciu zaviedol nový pojem – domáci miláčikovia, v angličtine „pets“.

Sme minimálne „pet friendly“ ak nie rovno „pet parents“

Trend dôležitosti domácich miláčikov pre človeka podčiarkujú aj najnovšie dáta z rozsiahlych štúdií, akými sú Global Pet Parent Study 2024 (zorganizovanej spoločnosťou Mars Petcare) alebo tými od neziskovej organizácie Health for Animals, podľa ktorých žije na svete už viac ako jedna miliarda domácich zvierat. Hoci sú Spojené štáty dlhodobým lídrom s približne 66 až 70 percentami domácností vlastniacich aspoň jedno zviera, Európa za nimi výrazne nezaostáva. Podľa správy Európskej federácie výrobcov krmív pre domáce zvieratá (FEDIAF) z roku 2025 má v Európe domáce zvieratko zhruba 49 percent domácností, pričom zaujímavosťou je mierna prevaha mačiek nad psami.

Skutočným globálnym šampiónom v tejto oblasti je však Latinská Amerika. V krajinách ako Argentína či Mexiko dosahuje podiel domácností so zvieraťom až 80 percent. Absolútnym extrémom v pozitívnom zmysle slova je Brazília, ktorá je s počtom vyše 160 miliónov zvierat tretím najväčším trhom na svete (po Číne a Spojených štátoch). Štatisticky tam na každých päť obyvateľov pripadajú takmer štyri zvieratá.

Tieto fascinujúce čísla však vôbec nehovoria o tom, že zvieratá nakupujeme ako „tovar“ v supermarkete. Aj vplyvom ich humanizácie sa silnejúcim globálnym trendom stala takzvaná „rescue“ kultúra, keď sa rozhodneme zviera adoptovať z útulku alebo zachrániť priamo z ulice. Podľa mnohých prieskumov, ktoré hovoria o prepojení ľudského mentálneho zdravia a zvieraťa, človek vníma záchranu zvieraťa ako etické poslanie, akt naplnenia života, čo priamo ovplyvňuje jeho psychickú pohodu. Má pocit, že prispel k malej zmene sveta k lepšiemu, čo je potreba, ktorú niekde hlboko vo svojej duši majú aj tí najväčší darebáci.

Ak sa trochu zamyslíte, určite aj vy máte vo svojom okolí človeka, ktorý zosobňuje fascinujúce čísla z krajín ako Brazília. Rovnako tipujem, že ich domáci miláčik nie je kúpený, ale zachránený. V mojom živote je zosobnením všetkých spomínaných trendov a štatistík Júlia. Doma sa stará o tri mačky zachránené priamo z ulice a pravidelne chodí vypomáhať do útulku, kde má asi piatich obľúbených psov.

„Jani, ty si chodiaci dôkaz, že pet effect nie je len prázdna fráza,“ hovorievala s nadšením, keď som s ňou niekoľkokrát v útulku bola a užívala si vrtiace chvosty nadšenej svorky psov. Vždy, keď mi tam jej obľúbený kríženec slovenského čuvača robil s vyplazeným jazykom kompletný peeling tváre a druhý, pomerne atletický kríženec dobermana, mi s nekonečnou radosťou v očiach pečiatkoval šaty zablatenými labami, Júlia sa spokojne prizerala. Podľa nej som totiž nezažívala deštrukciu môjho outfitu, ale čistú animálnu terapiu, za ktorú by som niekde u psychológa v peknom sterilnom kabinete musela brutálne draho zaplatiť.

Veda dáva Júlii za pravdu – v tom útulku som totiž nevedomky „užívala“ biochemický koktail podávaný pod jej ospevovanou značkou Pet Effect. Ide v podstate o dokázaný súbor fyziologických zmien, ktoré sa v našom tele spustia v momente, keď sa dotkneme srsti alebo sa zahľadíme do psích očí. Napríklad Harvard Health uvádza, že interakcia so psom funguje ako chlpatý, externý kardiostimulátor. Ich štúdie potvrdzujú, že majitelia psov majú tendenciu mať nižší krvný tlak a lepšiu hladinu cholesterolu, čo v konečnom dôsledku výrazne znižuje riziko srdcových chorôb. Je to v podstate recept na dlhovekosť, ktorý namiesto v lekárni vyzdvihnete v útulku.

Ešte hlbšie do našej hlavy sa pozreli vedci z University of California (Berkeley). Tí vo svojich výskumoch zdôrazňujú, že už pár minút s nadšeným psom masívne zvyšuje hladinu dopamínu a sérotonínu – látok, ktoré v našom mozgu spúšťajú pocit šťastia a tlmia produkciu stresového hormónu kortizolu. Dokonca aj čerstvé články v Psychology Today (z roku 2024) potvrdzujú, že zvierací spoločníci nám pomáhajú budovať sociálne väzby a znižujú pocit izolácie. Zároveň však zdôrazňujú, že aby ste si efekt domáceho maznáčika skutočne užili, musíte vo vzťahu k nemu uplatňovať štyri veci: venovať sa mu bez mobilného telefónu v ruke, mať spoločné rituály (napríklad ranný beh či večerné škrabkanie), naučiť sa rozumieť mu a mať s ním skutočné emocionálne prepojenie, čo je v skutočnosti vzťah podobný tomu k deťom či partnerovi.

Práve pri tomto článku som spozornela. Keď nám zvieratá robia tak dobre, prečo ich nemá úplne každá rodina? Prečo netúžim po nejakom rozkošnom chlpáčovi aj ja, keď zvieratá milujem? Prečo je v útulkoch a na uliciach toľko opustených zvierat? Prečo sa ich ľudia, ktorým mali podľa prieskumov priniesť konštantné šťastie, zbavili? A prečo nám psychológovia, ktorí hovoria o benefitoch domácich miláčikov, dávajú vlastne aj návod na to, ako so zvieraťom byť?

Možno je to tým, že ten ospevovaný „Pet Effect“ má aj svoju odvrátenú stranu.

V nablýskaných lifestylových časopisoch sa totiž málokedy dočítate o tichej úzkosti z budúcej straty domáceho miláčika, ktorá nad vami visí ako Damoklov meč od prvého dňa, čo si ho prinesiete domov. Ešte menej sa hovorí o fenoméne zvanom „caregiver burnout“, čiže vyhorenie z opatrovania.

Tento pojem, pôvodne vyhradený pre ľudí starajúcich sa o chorých príbuzných, sa totiž čoraz častejšie skloňuje aj vo veterinárnych ambulanciách. Starostlivosť o staré, chronicky choré alebo doslova nezvládateľné a behaviorálne náročné zviera je pre jeho majiteľa emocionálnou jazdou na horskej dráhe, ktorú niekto namazal maslom a odmontoval z nej brzdy. Namiesto relaxačného hladkania srsti trávite večery štúdiom veterinárnych diagnóz alebo sa pokúšate telepaticky presvedčiť svojho psa, aby neútočil na kuriéra, odraz vo vlastnom zrkadle alebo na kvety v záhrade. Zrazu to nie je „antistresový pes“, ale chlpatý nevyspytateľný šéf, ktorý vám v kalendári škrtá všetky voľnočasové aktivity a dovolenky.

Mnohí vedci sa nad magickým efektom z domáceho miláčika zamýšľali rovnako ako ja a prišli k záveru, že hoci zvieratá milujeme, ich prítomnosť v domácnosti nemusí automaticky znamenať vyššiu životnú spokojnosť. Logicky tak pomenovali to, čo mnohí majitelia v hĺbke duše cítia: že množstvo šťastia, ktoré nám zviera dáva, sa často matematicky presne rovná množstvu stresu, ktoré nám starostlivosť oň prináša. Ak si to hodíte do pomyselnej tabuľky, na jednej strane máte ranné privítanie vrtiacim chvostom (+10 bodov), ale na druhej strane rannú kaluž na novom koberci (-10 bodov). Konečné skóre je tak pre mnohých čistá nula.

Samozrejme, sú oblasti, kde je prínos zvieraťa absolútne nespochybniteľný a žiadna „nulová rovnica“ tam neplatí. Pri deťoch s poruchou autistického spektra dokáže pes pôsobiť ako sociálny katalyzátor a kotva v neprehľadnom svete. Rovnako u ľudí trpiacich extrémnou osamelosťou či seniorov plní zviera úlohu „biologického budíka“ – dáva dňu režim, zmysel a pocit, že na vás niekomu (hoci chlpatému) úprimne záleží.

Odborníci mnohým výskumom, ktoré hovoria o všeobecnom zlepšení kvality života vďaka zvieratám, pripisujú aj vysokú mieru subjektivity. Ako uvádza americký antrozoológ Harold Herzog v jednom článku pre Psychology Today, všetky známe štúdie o vplyve domácich zvierat na kvalitu života boli často realizované organizáciami priamo prepojenými na pet-priemysel a pracovali s malými, nereprezentatívnymi skupinami respondentov.

Keď sa však vedci pozreli na dáta z rozsiahlych a nezávislých prieskumov (napríklad na ten realizovaný na tisíckach ľudí v Austrálii), výsledky boli prekvapivé: medzi majiteľmi zvierat a tými, ktorí ich nemajú, neexistovali takmer žiadne štatisticky významné rozdiely v miere depresií, úzkostí či osamelosti. Jednoducho povedané, ak máte depresiu, zviera vám síce prinesie chvíľkovú radosť, ale neodstráni príčinu vašich stavov. Pes či mačka môžu byť podpornou liečbou, ale len vtedy, keď po nich skutočne túžite a ak pre vás nánosy chlpov na deke, gauči (a v podstate aj v rannej káve) nie sú ďalším spúšťačom úzkosti či stresu.

Ten ospevovaný „Pet Effect“ je teda skôr otázkou individuálneho nastavenia než univerzálnym liekom. Pre niekoho je pes terapeutom, no pre iného sa stáva ďalším zdrojom chronického stresu. Do hry totiž vstupujú faktory, ktoré v reklamách na krmivo neuvidíte: nekonečné účty u veterinára, rozhryzený gauč, obmedzenie osobnej slobody pri cestovaní či opatrovateľská záťaž, ktorú so sebou starostlivosť o inú živú bytosť prináša.

„Pet Effect“ aj bez domáceho miláčika

Nech už všetky uvedené výskumy dokazujú čokoľvek, ich výsledky sa dajú stručne vysvetliť mojou obľúbenou Teóriou obnovy pozornosti (ART) od manželov Kaplanovcov. Ide podľa mňa o najlepšie odôvodnenie každej našej nespokojnosti a toho, prečo nám robí radosť niečo, čo iným nie, a naopak. Či už ide o starostlivosť o rastliny, o byt, ale aj o seba či akúkoľvek inú živú bytosť, pointa ART sa dá aplikovať na čokoľvek, čo v živote robíme. Hovorí o tom, že náš mozog je v dnešnom svete preťažený „riadenou pozornosťou“ – neustálym sústredením sa na prácu, obrazovky, termíny a povinnosti.

Zvieratá v tomto kontexte môžu byť pre niekoho len ďalšou povinnosťou v zozname úloh, ale pre ľudí ako Júlia poskytujú takzvanú „mäkkú fascináciu“, čiže venovanie pozornosti tomu, čo nás dokáže uvoľniť. Júliin mozog je jednoducho nastavený tak, že keď sleduje svoju mačku, ako sa naháňa za neviditeľným prachom, alebo psa v útulku, ktorý jej z čistej radosti, že ju vidí, zlíže z tváre celý mejkap, jej mozog prepína z režimu riadenej pozornosti (prežitia v práci) do režimu mimovoľnej pozornosti (uvoľnenie sa) a regeneruje sa.

Lenže, a tu je ten háčik: táto regenerácia funguje len vtedy, ak sa so zdrojom svojej fascinácie cítite v absolútnej pohode. Keď si vaše zviera nevyžaduje nič, pri čom máte pocit, že to MUSÍTE a nie radosť z toho, že to CHCETE.

A presne tu sa naše cesty s Júliou definitívne rozchádzajú. Kým ona zažíva „Pet Effect“ konštantne, ja si ho vychutnávam len ako krátky, ale intenzívny zážitok. Návštevy útulku si užívam hlavne preto, lebo viem, že po návrate domov si dám horúcu sprchu, zablatené šaty hodím do práčky a zvyšok večera strávim doma, kde sa mi o biofilické návaly hormónov šťastia stará kedysi Alexova a teraz už moja Ryba v akváriu, ktorá nepĺzne, nevyžaduje venčenie v daždi a nepozerá na mňa vyčítavo, keď prídem večer konečne domov a neutekám ju okamžite nakŕmiť.

Hĺbku Teórie obnovy pozornosti poznala aj Júlia, ktorá vďaka nej dokázala otočiť svoje profesijné smerovanie úplne inam, ako sa od nej očakávalo. Po skončení školy, keď si našla skvelý flek v medzinárodnej audítorskej firme, začala úprimne premýšľať o množstve „riadenej pozornosti“, ktorú si prehrabávanie sa v cudzích účtoch vyžaduje. Potom si cez nejaký vzorec vypočítala, že na „mimovoľnú pozornosť“ by jej pri celoživotnom kariérnom partnerstve s Excelom nezostalo veľa priestoru. Už po pár mesiacoch vo firme dala teda výpoveď a stala sa inštruktorkou jogy.