ŠIESTA KAPITOLA: Strastiplná cesta domaseda k športu

Na volejbal ma nahovoril môj obľúbený učiteľ už na základnej škole a na strednej ma k tomuto športu doslova dokopali. Moja kariéra volejbalistky bola od začiatku postavená na jedinom genetickom fakte – som vysoká. Tolerovali ma vtedy na škole a tolerovali ma aj teraz v Martinovom tíme, v podstate len preto, že som na sieti fungovala ako pasívna, no účinná prekážka. Dokázala som „blokovať“ lopty, ktoré by iným dievčatám preleteli kilometer nad hlavou. Nebol to však žiaden športový výkon hodný nominácie na čokoľvek, len čistá fyzika: stála som v správnom čase na správnom mieste a vďaka mojim vztýčeným pažiam som pôsobila ako celkom slušný kus protilietadlovej obrany. Nepotrebovala som ani extrémny výskok, stačilo mi len nevložiť ruky do vreciek a tróoošku podskočiť.

Problém nastal v momente, keď ma herná situácia vyhostila z môjho bezpečného prístavu pri sieti do hĺbky poľa. Kým vpredu som bola obávaným betónovým pilierom, vzadu som sa menila na turistku, ktorá zablúdila do palebnej zóny vojenského areálu a jej jedinou stratégiou je prežiť. Martin sa však nevzdával. Trpezlivo mi ukazoval, ako správne podávať, ako vytočiť zápästie pri smečovaní, ako do rany vložiť celú váhu tela. Nech sme sa však obaja snažili akokoľvek, nešlo to. Moje podania končili buď v sieti, alebo v strope telocvične, a moje smečovanie pripomínalo skôr nemotornú baletku než dravého elitného ostreľovača.

Neuroplasticita: bicepsy v hlave

Vždy ma trápilo, niekedy viac, inokedy menej, prečo som v akomkoľvek športe konštantne na úrovni totálnej nuly. Pomerne skoro som sa práve preto začala zaujímať o psychológiu športu a fenomén talentu. Chcela som pochopiť, či je ten priepastný rozdiel medzi mnou a ľuďmi, ktorí trafia loptu aj pospiačky, zakódovaný v DNA, alebo je to len otázka disciplíny.

Dlho som žila v presvedčení, že to, v čom sme úspešní, určuje balík zdedených predpokladov a dispozícií v našej DNA, laicky nazývaný talent. S týmto vysvetľujúcim ortieľom som sa zmierila a na šport definitívne zanevrela – jednoducho som na to nezdedila bunky a hotovo. No pred desiatimi rokmi som vďaka svojej editorskej práci narazila na Daniela Coyla a jeho knihy (The Talent Code, Little Book of Talent), ktoré moju obľúbenú výhovorku o chýbajúcom talente nemilosrdne zlikvidovali.

Coyle totiž tvrdí, že vrodený talent (na čokoľvek) je v podstate mýtus. Hoci naše DNA predstavuje základný „hardvér“ a načrtáva hrubé obrysy našich predpokladov, skutočné majstrovstvo závisí od toho, aký „softvér“ na ňom dokážeme spustiť. Tento systém využíva fascinujúcu schopnosť mozgu zvanú neuroplasticita – ochotu nervovej sústavy meniť sa a prebudovávať na základe nových podnetov.

Aby nás však táto plasticita dostala až na majstrovskú úroveň, vyžaduje podľa Coyla špecifický kód: kombináciu hlbokého tréningu a neustáleho „zapaľovania sa“. Práve táto dravá vnútorná motivácia a správne cielené opakovanie vytvárajú na nervových vláknach hustú tukovú izoláciu nazývanú myelín. Čím viac konkrétny pohyb precvičujeme, tým je táto vrstva hrubšia a tým rýchlejšie dorazí signál z mozgu do svalu. Na nervových dráhach si tak, obrazne povedané, budujeme vďaka disciplíne a odhodlaniu dokonalú „myelínovú diaľnicu“, ktorá však potrebuje tretí Coylov pilier, aby nás doviedla do cieľa: odborné vedenie („master coaching“), ktoré nám pomáha identifikovať chyby a opravovať ich skôr, než sa z nich stanú chronické zlozvyky.

V kontexte môjho volejbalu s Martinovými amatérskymi spoluhráčmi, ktorí amatérsky ale rozhodne nehrali, mali moji spoluhráči vďaka správnemu tréningu v minulosti a pretrvávajúcemu nadšeniu vybudovanú neuromuskulárnu myelínovú švajčiarsku diaľnicu. Moja vnútorná infraštruktúra však pre absenciu nadšenia a tréningu pripomínala rozbitú poľnú cestu po daždi. Každý elektrický impulz, ktorý sa môj mozog snažil vyslať smerom k rukám, sa beznádejne utopil v blate.

Okrem tejto neuromuskulárnej chémie mi navyše chýbala tá najdôležitejšia ingrediencia každého športovca: biologická potreba vyhrávať. Psychológia športu pozná pojem „killer instinct“ – v doslovnom preklade inštinkt zabijaka, v civilizovanom marketingu nazývaný silný vnútorný hlas, ktorý vám káže súpera bez milosti rozdrviť a užiť si pocit čistej dominancie. Môj vnútorný hlas bol však skôr diplomatom zo Stálej misie pri OSN: Keď letela lopta mojím smerom, namiesto agresívneho úderu som mala chuť sa jej úprimne ospravedlniť, že jej stojím v ceste a hrubo narúšam jej balistickú krivku.

Práve preto, že k pocitu šťastia a životného naplnenia som nepotrebovala vyhrávať, namiesto aktívneho športovca sa zo mňa stal skôr aktívny divák. Paradoxne ma najviac fascinoval tenis – nie však pre ladnosť pohybov, ale z pohľadu psychológie. Na rozdiel od kolektívnych športov, kde sa môžete schovať za chybu spoluhráča, v tenise stojíte v aréne úplne sami. Je to brutálna psychologická vojna, kde váš jediný spojenec je váš vlastný „softvér“, a ak ten začne pod tlakom vykazovať chyby, niet sa kam skryť. Sledovať ten súboj vôle, kde nestačí byť len technicky dokonalý, ale aj mentálne silný, je pre mňa fascinujúce štúdium živočíšneho druhu, ku ktorému som nikdy nepatrila.

Pohyb ako radosť, nie ako trest za pizzu

Vďaka Martinovi a čiastočne aj Júlii, ktorá ma neustále prehovárala na svoj kurz jogy, som však nakoniec pochopila, že pohyb vo svojom živote nevyhnutne potrebujem. Aktívny životný štýl je pre naše zdravie natoľko kľúčový, že sa stal pevnou súčasťou odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Tá dospelému človeku radí venovať aspoň 150 až 300 minút týždenne stredne intenzívnej aeróbnej aktivite, ideálne v kombinácii so silovým tréningom aspoň dvakrát do týždňa.

Teoreticky som to ovládala dokonale. Celé roky na mňa z každej strany vyskakovali články o znižovaní kardiovaskulárnych rizík a predlžovaní života. So záujmom som prelúskala desiatky štúdií o endorfínoch a povestnom „bežeckom opojení“, no v praxi sa pocit šťastia akosi nedostavoval. Moje telo skrátka odmietalo akceptovať vedecké fakty a môj mozog mi vytrvalo šepkal: „Seď doma, nejako už len prežiješ.“

Keď som sa o tom posťažovala Martinovi a priznala sa mu so svojím bizarným odporom, rozhodol sa pre hrdinský čin – vziať moje športové hľadanie do vlastných rúk. Veľmi trpezlivo a ochotne mi postupne otváral dvere do svojho športového sveta: ukázal mi posilňovňu, kde som sa však cítila ako súčiastka v nesprávnom stroji, aj plavecký bazén, kde som v chlórovej vode márne hľadala poéziu stavu zdanlivej beztiaže. Skúsili sme aj bicykel, no moje nadšenie z pohybu sa skončilo pri prvom stúpaní, kedy som pochopila, že moje nohy jednoducho nemajú ten správny prevodový stupeň na prekonávanie gravitácie.

„Martin, končím. Na ďalšie takéto športové rande s tebou už nejdem,“ vyhŕkla som zúfalo zo seba, keď mi na jednej túre, ktorá mala byť pôvodne len prechádzkou, vypovedali službu pľúca. Martina som mala rada, ale po istom čase som musela uznať, že sa pri ňom cítim ako jeho staršia ségra, ktorej úlohou je dávať pozor naňho pozor, aby sa pri tom svojom životnom tempe niekde neprizabil.

Keď som potom hľadala, aký typ aktívneho pohybu by mi vlastne vyhovoval, musela som byť k sebe úprimná. Náročné tréningy v preplnených fitkách? To nedám, nemám na to výdrž a, úprimne, ani chcenie. Navyše sa nerada niekam za športom presúvam. Som v jadre domased a predstava, že sa musím baliť do tašky a cestovať cez pol mesta, aby som si dala do tela, ma unavovala viac než samotný cvik. Chcela som niečo, čo môžem robiť v bezpečí svojej obývačky.

„Ja viem, čo je tvoj problém,“ prerušila ma Júlia uprostred môjho zúfalého monológu o tom, že sa chcem hýbať, ale odmietam pri tom trpieť. Pozrela sa na mňa s tým svojím pokojom prebudenej ženy s otvorenými čakrami a dodala: „Ty sa snažíš svoje telo preťažiť softvérom, na ktorý nemáš hardvér. Chceš dynamiku tam, kde tvoje bunky zúfalo prosia o stabilitu.“

Bože, akú mala len pravdu. S presnosťou človeka, ktorý ma mal dokonale prečítanú, odhadla, že pre mňa bude dobrá joga a ešte lepší pilates.

„Ten je totiž pre chrbát niečo ako generálna oprava motora, čo ty nevyhnutne potrebuješ. Joga je skôr estetické prelakovanie karosérie,“ zvykla používať svoju obľúbenú metaforu. Potom ma ešte jemne postrašila varovaniami lekárov, podľa ktorých sú pre dôstojnú starobu kľúčové tri veci: zdravá myseľ, pevný chrbát a dobrý spánok.

„Ideálne je začať na tom pracovať okolo štyridsiatky,“ uzavrela a hoci som mala do tohto jubilea ešte pomerne ďaleko, predsavzala som si začať s preventívnou údržbou skôr, než mi definitívne začnú vŕzgať pánty.

Júlia mi ukázala zopár cvikov, ktoré nenápadne prepašovala z pilatesu do svojich jogových zostáv, a ja som nadšene zistila, že ten pohyb, o ktorom všetci básnia, že ho pre zdravie a pocit spokojnosti potrebujeme, nemusí byť len o dravom behu či agresívnom výskoku. Pochopila som, že tie povestné endorfíny, ktoré od športu očakávame, prichádzajú aj po precízne vykonanom cviku, po správnom nádychu a výdychu, po vedomom posilnení vlastného stredu. Pilates je fascinujúci systém, ktorý nebuduje len svaly, ale najmä ich súhru s nervovou sústavou – a to všetko bez toho, aby ste museli lapať po dychu ako ryba na suchu. Navyše som to mohla robiť tam, kde mi endorfíny nabiehali samy od seba – doma.

Toto bolo to „zapaľovanie“, ktoré som hľadala. Toto bol ten pohyb, ktorý mi mal podľa odborných štúdií dopriať pocit mentálnej jasnosti a vitality. Bola som chodiacim príkladom toho, že šport či akákoľvek fyzická aktivita prestáva byť povinnosťou vo chvíli, keď sa stane vedomou radosťou z vlastných schopností.

Začala som pozvoľna desať-, neskôr pätnásťminútovými ľahkými zostavami večer, ku ktorým som časom pridala krátky ranný rituál. Júlia mi ukázala trojminútovú zostavu na natiahnutie chrbta a mobilizáciu hrudnej chrbtice, ktorú si osvojila od šikovnej fyzioterapeutky na jednom zo svojich kurzov. Ide o nenápadné, no efektívne neuromuskulárne naštartovanie tela, vďaka ktorému naše svaly pochopia, že noc skončila a my sa ideme hýbať. Už po mesiaci poctivých večerných pätnásťminútoviek som začala na vlastnej koži chápať hĺbku slov, ktoré kedysi vyslovil sám Joseph Pilates: „Po desiatich lekciách sa budete lepšie cítiť, po dvadsiatich lekciách budete lepšie vyzerať a po tridsiatich lekciách budete mať úplne nové telo.“

Som presvedčená, že pán Pilates má pravdu. Ja som však hibernujúci medveď, gaučofil, úplne nové telo teda stále nemám. Môj mozog si však na pravidelný prísun endorfínov a dopamínu po cvičení zvykol tak rýchlo, že ak som náhodou tréning vynechala, okamžite mi to spočítal. Keď som mu na deň-dva zastavila prívod jeho obľúbenej chemickej odmeny, urazene na mňa z hlbín vedomia gánil: „A toto si si ako mohla dovoliť?!“ Musela som sa naučiť, že keď ma môj vlastný mozog takto hormonálne vydiera, nie je to slabošská zrada disciplíny, ale len strategická pauza, počas ktorej telo v skutočnosti silnie.

Pilates napokon vo mne vyvolal chuť pridať k mojej domácej pohode ešte niečo ďalšie – chuť hýbať sa aj vonku. Samozrejme, stále v mojom štýle – aby to zbytočne neprehrievalo môj pôvodne poddimenzovaný hardvér. Hľadala som aktivitu, ktorá by takisto nevyžadovala neustálu vnútornú kontrolu. Chcela som niečo, pri čom nemusím každú sekundu riešiť, či mám spevnený stred tela, či mi lopatky netancujú niekde pri ušiach a či správne dýcham.

A tak som objavila chôdzu.

Chôdza je pre naše telo ten najprirodzenejší „softvér‘“, ktorý bezchybne plní svoju funkciu už tisícročia. Vedci z Harvard Medical School dokonca vypočítali, že stačí 21 minút svižnej chôdze denne, aby sme znížili riziko infarktu o tretinu. Inými slovami, za čas, ktorý bežne strávite bezcieľnym scrollovaním sociálnych sietí, môžete svojmu srdcu vybaviť celkom slušnú životnú poistku.

Výskumy vplyvnej kardiologickej organizácie American Heart Association zasa dlhodobo ukazujú, že chôdza je pre srdce rovnako prospešná ako beh, ale s oveľa nižším rizikom zranenia kĺbov.

Renomovaná Mayo Clinic ide ešte ďalej a chôdzu definuje ako nástroj dlhovekosti. Podľa ich zistení ľudia, ktorí chodia svižnejšie, žijú dlhšie. Ich kardiovaskulárny systém je skrátka v lepšej kondícii – akoby mali pod kapotou výkonnejší motor, ktorý sa tak rýchlo neopotrebuje. Tu však narážame na dôležitý detail, ktorý prízvukuje aj fyzioterapia: aby tento systém fungoval optimálne, musíme dbať na správne držanie tela. Lebo kráčať v predklone s hlavou v mobile síce technicky znamená pohyb, ale vaše telo sa pri tom cíti ako zle poskladaný nábytok z Ikey.

Fascinujúci pohľad na túto tému prináša aj Dan Buettner vo svojej knihe Modré zóny. Jeho výskum miest, kde sa ľudia bežne dožívajú stovky (ako Sardínia či Okinawa), odhalil prekvapivé tajomstvo: spoločným menovateľom dlhovekosti nie je permanentka do fitka, ale prirodzený pohyb. Títo ľudia skrátka nežijú sedavým spôsobom a denne prejdú kilometre v členitom teréne. Udržiavajú sa vitálni bez toho, aby svoj pohyb vnímali ako tréning, ktorý si MUSIA odkrútiť.

Chôdza však neprospieva len srdcu.

Rozsiahla štúdia publikovaná v prestížnom časopise The Lancet potvrdzuje, že pravidelná chôdza funguje ako prevencia proti viac než desiatim druhom rakoviny a výrazne zlepšuje našu inzulínovú senzitivitu. Pre môj „hardvér“ je však najväčším bonusom to, čo pohyb vonku robí s mozgom. Okrem toho, že ho čistí od nánosov zlých myšlienok, podľa výskumov zo Stanfordu v ňom chôdza spúšťa aj silné a efektívne kreatívne myslenie. Jednoducho povedané, v momente, keď sa rozhýbu nohy, rozhýbe sa aj myseľ. Problémy, ktoré sa mi doma pri počítači zdali neriešiteľné, sa po pár kilometroch na čerstvom vzduchu zázračne „rozbili“ na menšie zvládnuteľné úlohy.

Chôdza je pre mňa šport snov: Nepotrebujem v ňom žiaden „killer instinct“, ani dres, v ktorom by som si pripadala ako šunka v sieťke, ani komplikovanú pohybovú koordináciu či techniku. Stačí mi len môj vlastný rytmus. Často si tento zážitok umocňujem tým, že si do uší pustím elektronickú hudbu a kráčam presne v jej tempe.

Práve táto fascinácia rytmom tvorí most medzi mojou záľubou v chôdzi a neutíchajúcou vášňou pre hudbu. Či už ide o pokojnú prechádzku v parku, rýchle presuny mestom alebo dunivé údery basy v klube, rytmus je hlavným motorom mojej energie. Preto nebolo žiadnym prekvapením, že keď sme s Martinom a Júliou dorazili v to neskoré popoludnie na akciu Varí celé hasičstvo, moje nohy ma automaticky viedli k zdroju zvuku. Zamierila som rovno na lúku pod pódiom, kde pre necelú stovku tancuchtivých návštevníkov akcie s obrovským zápalom džemovali dídžeji z Bradatého dua. V ten moment sa môj „kráčací“ rytmus plynule prelial do tanečného a svet okolo prestal existovať.