SIEDMA KAPITOLA: Magická premena domaseda vplyvom tanca a hudby

Published on September 4, 2026 at 6:45 PM

V živote by som nečakala, že v radoch hasičského zboru sa nájdu dvaja bradatí mladíci, ktorí dokážu tak majstrovsky zabaliť slovenský folklór do rytmického a moderného techno štýlu. Bol to presne ten typ hudby, ktorý sa mi dokáže dostať pod kožu a na ktorý sa hýbem úplne prirodzene. Dunivá basa, ktorú púšťali do davu, sa mi rozlievala v hrudi ako tekutý oheň a každý úder kopáka spod ich prstov môjmu telu diktoval rytmus, ktorému sa nedalo odporovať. Raz mi ruky samovoľne vyleteli nad hlavu a prsty kreslili do vzduchu neviditeľné obrazce v rytme beatu, inokedy som zaklonila hlavu a tú čistú energiu len vnímala so zavretými očami.

Myslím si, že každý z nás má moment, v ktorom sa svet vonku rozplynie ako ranná hmla, a človek ostane len v tichej, pulzujúcej eufórii, kde jediným zákonom je nespútané šťastie z bytia tu a teraz. Je to ten vzácny stav, kedy sa filter reality vypne a vy cítite len čistú vďačnosť za to, že vás akási magická sila nesie presne tam, kam potrebujete.

Keď som sa na chvíľu z tejto svojej eufórie prebudila, zazrela som neďaleko od pódia Alexa v spoločnosti nejakých ľudí, ako na mňa pozerá. Zamávala som mu v rytme aktuálneho beatu, potom on mne, ja som mu na to naznačila rukou, nech sa k nám pridá, on zasa že nie, a tak som sa vrátila do svojho intímneho objatia rytmu.

Zrazu ma schytil Martin, otočil ma v rýchlej, hravej piruete, aby sme sa zladili v zrkadlovom pohybe bokov. Hneď sa k nám pridala aj Júlia, chytila ma za ruky a všetci traja sme sa spoločne rozšantene rozskákali ako popcorn v hrnci, keď tam začína byť horúco. Pre všetky tieto tanečné kúsky sme mali kráľovský priestor, keďže išlo o dedinskú akciu, takže väčšina návštevníkov sa primárne venovala gulášu, fenomenálnym súťažiam v prenášaní vedier s vodou a degustácii miestnych tekutých zásob.

Ak ste teraz prekvapení, prečo má domased z tanca na sety amatérskych dídžejov taký dokonalý euforický zážitok, pričom letným festivalom so zvučnými menami sa zásadne vyhýba, vysvetlím vám to veľmi presne. Podpísali sa pod to dve kľúčové veci: že som tam bola s Martinom a Júliou, ktorí mali k hudbe rovnaký vzťah ako ja, ale hlavne vedomie, že po skončení akcie prídem ešte v ten večer domov.

Hudbu som milovala v každom skupenstve: Pri práci ma upokojovala klasika či meditačné tóny, a dokonca som mala obdobie, síce krátke, ale intenzívne, keď ma z nejakého dôvodu posúvali k pracovným deadlajnom gregoriánske chorály. Pri upratovaní som zasa mala špeciálny playlist svetových dídžejov s takými basmi, že prach naskakoval na mop takmer sám. Pri chôdzi som réžiu prenechala Spotify. Jeho algoritmy ma prečítali vždy tak presne, až som mala pocit, že mi do slúchadiel nalievajú presne to, čo som práve potrebovala.

Ak ma však niekto volal na klasický letný festival, môj nadšený vzťah k rytmu, tanci a euforickým tónom okamžite narazil na krutú realitu poľných podmienok. Hudbu a tanec som milovala, ale moja láska k nim končila presne tam, kde začínali nutnosť spať v stane a zmierenie sa s nedostatkom hygieny. Popoludňajšia účasť na akcii Varí celé hasičstvo bola pre mňa ideálna svojou milosrdnou dĺžkou, ktorá sa nepočítala na prebdeté noci, ale na príjemné hodiny.

Čumieť na iných je normálne: zrkadlové neuróny v akcii

„Všetci sa tu na nás pozerajú,“ povedala Júlia, ktorej to rozhodne nevadilo, len tým chcela naznačiť, že by nás niekto mohol pozvať aspoň na pivo, keď im tam už predvádzame tanečné divadlo. Napokon, prečo by sa nepozerali? Človek je od prírody nastavený tak, aby ho fascinoval rytmický pohyb iných tiel. Tanec totiž nevznikol len ako náhodná kratochvíľa pri ohni. Bol to náš prvý komunikačný kanál, spôsob, akým sme si bez slov hovorili: „Som zdravý/zdravá, silný/silná á a viem spolupracovať.“ Bol to v podstate starodávny Tinder, núkajúci doslova jedinú príležitosť pritiahnuť na seba pozornosť ešte skôr, než sme vôbec otvorili ústa.

Ľudia sa odjakživa radi pozerajú na iných, ktorí sa úprimne zabávajú. Nie je to len číry voyeurizmus, ale podvedomý hlad po rovnakom potešení. Keď vidíte niekoho v stave absolútnej slobody, váš mozog si ten pocit v podstate „stiahne z cloudu“ a aspoň na chvíľu ho simuluje ako vlastný zážitok.

Keď sa teda na parkete skutočne odviažete (a váš pohyb nie je len sled naučených póz, ktoré pripomínajú Mr Beana), mozgy ľudí, ktorí sa na vás pozerajú, v tej chvíli nevedomky pracujú na plné obrátky. Túto prácu robia konkrétne zrkadlové neuróny – špeciálne bunky, ktorým vďačíme za to, že sme sa ako deti dokázali naučiť dôležité veci od rodičov iba pozorovaním.

Práve v týchto „poštároch“ našej nervovej sústavy sa ukrýva aj biologický kód našej empatie. Vďaka nim totiž dokážeme cítiť emócie iných, akoby boli naše vlastné. V kine sa preto rozplačeme pri fiktívnom rozchode a pri sledovaní akčného filmu nám tuhnú svaly v napätí. Na dedinských zábavách či hudobných festivaloch teda človek, ktorý na vás zíza, v podstate tancuje s vami, hoci sa navonok neisto opiera o výčapný pult.

Efekt DOSE: koktail príťažlivosti

Pri tanci, z ktorého máme pôžitok, prebieha v našom tele doslova jadrová fúzia s obrovským množstvom uvoľnenej energie. Svojim neurónom a svalom servírujeme vtedy prvotriedny chemický koktail. V neurovede sa tomu hovorí „DOSE Effect“ – skratka pre štyri hlavné hormóny šťastia, ktoré sa pri kombinácii hudby a pohybu vyplavujú naraz:

Dopamín – hormón, ktorý nás doslova dvihne zo stoličky, keď počujeme obľúbenú pesničku. Aj keď sa vo všeobecnosti považuje za „hormón odmeny“, nevyplavuje sa len vtedy, keď niečo dosiahneme. V skutočnosti nám vystrelí do žíl aj vtedy, keď očakávame, že sa stane niečo dobré.

Oxytocín – hormón lásky, dôvery a prepojenia, naše „sociálne lepidlo“. Vďaka nemu máme pocit, že všetci na parkete sú naši najlepší priatelia, teda aj ten nemotorný čudák, ktorý dobrých 15 minút skákal okolo mňa s vyplazeným jazykom a postúpal mi riadne po nohách.

Serotonín – oficiálny správca našej vnútornej nálady. Zatiaľ čo dopamín nás na ten parket dotlačil, serotonín je ten, kto nás tam ako hrdý tatko potľapká po chrbte a povie: „Tu si doma, toto je tvoje miesto, si kráľovná tanečného parketu. Ach, a vyzeráš tu tak božsky!“

Endorfíny – prírodné analgetiká. Ich hlavnou úlohou je zamaskovať bolesť a únavu, aby sme mohli pokračovať v tom, čo nás baví. Keď sa mi teda po hodine tanca v nových, nepohodlných (ale krásnych!) teniskách množili na chodidlách pľuzgiere, boli to práve endorfíny, ktoré pumpovali do môjho mozgu slonie dávky anestézie a presviedčali ma: „Tvoje nohy sú v úplnom poriadku, tancuj ďalej.“

Endorfíny sa vyplavujú do tela pri fyzickej záťaži, pri smiechu, pri všetkom, čo nám robí dobre. V spojení s dopamínovou dravosťou, oxytocínovou láskou a serotonínovým sebavedomím sa v našom tele pri tanci mení biológia na mágiu a vzniká ohromujúci stav totálnej neuromuskulárnej synchronizácie, v angličtine nazývaný „Musical Rapture“. V roku 2007 ju vo svojej knihe Musicophilia: Tales of Music and the Brain opísal a neskôr výrazne spopularizoval slávny neurológ a spisovateľ Oliver Sacks. Ide o stav takého intenzívneho plynutia („flowu“), že keby v tej chvíli niekto vyhlásil koniec sveta, pravdepodobne by sme ho požiadali, či by nemohol počkať aspoň do konca songu.

Samozrejme, nie všetci dostávame eufóriu z techno hudby a nie každý mozog reaguje na rovnaké basy.

Taký Alex si napríklad zjavne neprišiel rozvibrovať bunky na parket, ale viditeľne si viac užíval spoločnosť kuchárov pri kotlíku s gulášom, odkiaľ nás len nezúčastnene pozoroval.

Ak na rozdiel od neho patríte k tým, ktorým pri dobrej skladbe prebehnú po chrbte zimomriavky („chills“), vedecký svet má pre vás fascinujúce vysvetlenie. Matthew Sachs (zhoda priezvisk s Oliverom je čisto náhodná, ale zjavne osudová) zistil, že vaša schopnosť zažiť toto hudobné vytrženie je zapísaná priamo v architektúre vášho mozgu. Ľudia, ktorí sa hudbe oddajú naplno, majú v hlave podľa jeho výskumu vybudovanú fenomenálnu biochemickú diaľnicu. Ich sluchovú centrálu v mozgu spája s centrami emócií oveľa hustejšia sieť nervových vláken než akú majú bežní smrteľníci. Jednoducho povedané, zatiaľ čo u iných hudba len „prechádza okolo“, nám audiofilom zasahuje priamo srdce.

Aj keď chalani z Bradatého dua zasiahli moje srdce priamo do čierneho a spustili vo mne hormonálnu jadrovú fúziu, po viac ako hodine tanca môj vnútorný systém nahlásil kritické prehriatie jadra. Niekde za hlukom môjho spirituálneho besnenia som počula prehlušovaný, no stále silnejúci hlas môjho pudu sebazáchovy: „Stav núdze! Vyhľadaj chladiacu kvapalinu! Okamžite sa choď napiť!“

Nechcela som, samozrejme, aby sa môj stav totálnej hudobnej extázy zmenil na stav totálneho skratu. Moje serotonínové sebavedomie ma síce vytrvalo presviedčalo, že kráľovné parketu smäd necítia, ale môj suchý jazyk mi dal jasne najavo, čo potrebujem. Vo chvíli, keď som sa odpojila od infúzie svojho DOSE koktailu, aby som si to namierila k stánku s kofolou a pivom, zazrela som znova Alexa. Stál pri obrovskom kotle guláša vedľa peknej štíhlej blondíny, ktorá vyzerala ako klon Adriany Sklenaříkovej. Obklopovalo ho päť mladíkov v červených zásterách, pod ktorými mali len šortky. Alex ženu vedľa seba pobozkal a s úsmevom sa vydal ku mne.

„Čau, susedka! Tak predsa si prišla! Nikdy som celkom nedokázal odhadnúť, čo ťa dokáže vytiahnuť z tvojho bunkra von, tak ale dnes si mi to ukázala,“ zasmial sa. Premeral si ma pohľadom, v ktorom sa miešal úprimný údiv s neskrývanou radosťou. V jeho očiach blikalo niečo nové, čo som v nich nikdy predtým nevidela – akési nečakané uznanie, ktoré ma na sekundu vyviedlo z miery, ale skutočne len na sekundu, alebo sa mi to vplyvom halucinácií z dehydratácie len zdalo. Lebo po chvíli sa mu do očí vrátil ten jeho typický drzý záblesk.

„Dokonca si prišla s kamošmi, páááni!“ podpichol ma a ja som sa diplomaticky usmiala.

„To je Martin a tamto Júlia,“ ukázala som na trávnik na dvoch ľudí, ktorí vyšli z davu tancujúcich, aby sa nadýchli a pohľadali ma.

„To je Stela, moja priateľka,“ zamával zasa on smerom k blondíne a pridal sa ku mne v smere k stánkom s občerstvením.

„Ty kokso, ty sa vieš teda pekne odviazať,“ skríkol a rozhodil rukami. „Nečakal som, že máš v sebe toľko nespútanej energie a vášne pre basy. Celú hodinu som ťa sledoval a normálne ťa nespoznával... Vyzeráš pri tom tanci tak... inak. Takmer nebezpečne!“

Uškrnula som sa: „No to by ma veľmi zaujímalo, čo si si o mne doteraz myslel.“

Alex sa zamyslel a postavil sa so mnou do radu pri stánku s kofolou a pivom.

„Mal som pocit, že si taký domased, obklopený len zenovým tichom a bylinkovými čajmi. A že k sebe v žiadnom prípade nepustíš nič, čo by tvoj svet narušilo.“

So záujmom som ho počúvala a hlavou mi preletelo zopár otázok. Netušila som, odkiaľ ten dojem nabral, a tá predstava ma úprimne zaskočila – to ma naozaj okolie vníma ako nejakú nedobytnú pevnosť? Ak je to pravda, prečo to počúvam až teraz, v Kristových rokoch? Prečo mi to nepovedali Júlia alebo Martin? Alex však vo svojej amatérskej psychoterapii ani zďaleka neskončil a sled mojich dumaní prerušil. Hodil skúmavý pohľad na nekonečný rad ľudí pri stánku, akoby tam hľadal ďalšie indície, a svoju analýzu s chuťou zavŕšil: „Pripadala si mi jednoducho ako niekto, kto k sebe nepustí nikoho a nič, čo nevyhnutne nepotrebuje. A ty si v podstate úplne, ale úplne iná!“

„Vidíš, Alex? Presne toto sa stáva, keď si o niekom buduješ mienku len na základe vlastných dojmov,“ povedala som mu s úsmevom a poučne dodala: „Keby si ma skutočne poznal, nebol by si teraz taký prekvapený.“

Alex sa zamyslel a zvážnel. Zdalo sa mi, že hudba na zopár sekúnd stíchla, ľudia sa prestali prekrikovať a ja som veľmi zreteľne počula Alexovo tiché: „Ale veď ja som ťa spoznať chcel... dokonca veľmi.“

Normálne som zamrzla a nedokázala nič povedať.

Alex na mňa chvíľu pozeral, potom ma zrazu schmatol za ruku a ťahal ma od stánku s kofolou preč: „Poď, napiješ sa u nás, tu je pretlak smädných ľudí. Musíš ochutnať guláš, ktorý sme navarili.“

Snažila som sa mu diplomaticky vytrhnúť, ale silu veliteľa hasičov som nedokázala prekonať. Gestom som Martinovi naznačila, aby išiel za mnou. Martin stiahol Júliu a dobehli ma.

Júlia ma doslova vytrhla Alexovi z rúk a ten pochopil, že sa má predstaviť.

„Alex, bývalý sused. Toto je naša akcia,“ povedal hrdo a ukázal na svoj stánok s gulášom a partiou pekných mladých ľudí. Júlia sa okamžite a úplne prirodzene pustila do debaty s mladými hasičmi a Martin s Alexom prebrali základy športovej prípravy na nejaký triatlon. A mne v ušiach stále dunelo to jeho „ale veď ja som ťa spoznať chcel, dokonca veľmi“.

„Počúvajte, ste skvelá partia. Poďte si s nami zasúťažiť! Ešte vás môžem ako tím prihlásiť na súťaž v štafete s vedrami plnými vody,“ vyhlásil Alex tónom, o ktorom sa nediskutuje. Júlia sa schuti zasmiala, Martin zdvihol obočie – úplne synchrónne so mnou – a pozreli sme sa na seba.

„Ehm, neradi by sme narušili vysoký level vašej profesionálnej súťaže... My sme sem prišli okúsiť túto unikátnu atmosféru, jedinečnú hudbu a skvelý guľáš. A už sme si tu svoju účasť statočne odtancovali,“ odpovedal Martin za mňa diplomaticky, keď sa Júlia prestala smiať. Alex ho však vôbec nevnímal. Jeho entuziazmus bol ako požiar, ktorý sa nedá uhasiť pohárom vody.

„Prosím ťa, o nič nejde! Ide viac o zábavu ako súťaž, idem vás prihlásiť, dobre?“

„Mňa určite nie, Alex. Mne sa naozaj nechce,“ odmietla som sčasti už aj unavene. Vysvetlila som mu, že sa cítim ako dehydrovaná treska, ktorú niekto zabudol na grile a pre pľuzgiere na nohách mi hrozí amputácia nohy. Alex to zjavne prepočul a so šibalským úsmevom sa pozrel na Martina, Júliu aj Stelu. Potom odhodlane vykročil k registračnému stánku a vo mne niečo prasklo. Rozbehla som sa za ním a asi aj nahnevane zakričala tak, že sa zopár ľudí s pohármi piva v rukách na nás udivene pozrelo.

„Dočerta, Alex, nechceme súťažiť! Nie si náš veliteľ, nerozhoduj za nás!“ vyletelo zo mňa skôr, než som stihla zapojiť svoje sociálne brzdy.

Alex zastal, otočil sa a pozrel na mňa tým svojím prenikavým pohľadom, v ktorom som videla šok, prekvapenie aj sklamanie. Bez jediného slova či komentára prešiel popri mne a vrátil sa k svojej partii pri guláši. A ja som tam uprostred toho otupujúceho hluku stála a cítila sa ako na popravisku, kde ma mučil asi milión otázok, ktoré sa mi v tom momente v hlave rozvírili.

Čo má toto dofrasa znamenať? Načo dospelý, zrelý chlap najskôr povie, že ma chcel spoznať, a potom ma direktívne núti spraviť niečo, čo robiť nechcem? Prečo mi tento majster falošných signálov najskôr pomáhal s nákupmi a hral sa na džentlmena, aby mi potom na káve hrdinsky oznamoval, že on by pre-se-dieť a pre-le-žať celý víkend, ako to robím ja, nevedel? Že je to nuda. Kokso, čo je toto za logiku? A prečo, keď sa sťahoval do Grobu a prišiel mi dať Rybu, namiesto distingvovanej rozlúčky si vyobzeral môj byt a nazval ho depresívnym miestom? Prečo núti ľudí robiť niečo, čo sa im nepáči? Veď o práve ľudí rozhodnúť sa, čo sa nám páči a čo nie, sme sa rozprávali u mňa na chodbe. Vtedy sa zdalo, že ma vníma a pochopil to. Zjavne nie.

„Chcem ísť domov,“ šepla som Júlii, keď sme stáli na okraji improvizovanej dráhy a povzbudzovali Martina. Toho Alex prehovoril aspoň na individuálnu súťaž s tými vedrami. Martin mal v sebe zjavne viac súťaživého ducha, než bol ochotný priznať, a v tej chvíli sa s vypätím všetkých síl snažil v behu nerozliať vodu z dvoch plných vedier.

Sledovala som aj Alexa. Ten so Stelou a svojimi guľášovaričmi kričal na Martina motivačné heslá ako na nováčika v hasičskom zbore. Keď Martinovi odovzdal ako veliteľ hasičov „čestné uznanie za výkon“, prišiel za mnou a Júliou a úplne slušne sa s nami rozlúčil: „Ďakujem, že ste prišli. Bolo to veľmi príjemné popoludnie a večer.“

Asi som mu odpovedala v rovnakom duchu a určite úprimne, lebo až na ten zmätočný záver sme sa skutočne zabávali. Keď však potom v aute Júlia s Martinom nadšene ospevovali dídžejov, Alexov zmysel pre humor a Stelinu schopnosť vyzerať „šik“ ešte aj v ufúľanej zástere, ja som si už predstavovala, ako odomykám dvere svojho bytu a po dlhej sprche si líham do postele. Tešila som sa na tú pohodu doma, kde sa konečne prestanem cítiť ako pokazený človek určený na opravu. Potrebovala som sa akoby presvedčiť, že môj vnútorný svet nie je väzenie, ale luxusný priestor na premýšľanie, do ktorého netreba vstupenku, ale pochopenie – niečo, čo Alexovi zjavne v jeho akčnej príručke chýbalo.