ÔSMA KAPITOLA: Mýtus nedostupnosti, sila osobnej integrity

„Pôsobím nedostupne?“ spýtala som sa kamošky psychologičky na ďalšej spoločnej káve, ktorú si už fakt mohla účtovať ako terapiu.

„Čo si myslíš ty?“ spýtala sa ma s úsmevom a zjavne aj so záujmom o psychologickú analýzu ľudskej nedostupnosti.

„Myslím si, že je to nezmysel. Dokážem komunikovať s ľuďmi, nemám problém niekoho zavolať na kávu alebo inak spraviť ten povestný prvý krok...“

Kamoška sa pousmiala a rozmudrovala:

„Vieš, ak máš sama pocit, že nedostupná si, môže to byť tvoja obranná hradba, ktorú si, či už vedome, alebo nevedome, sama buduješ. Ak ti to však povedal niekto iný, je to skôr znak toho, že postrehol tvoju osobnú integritu a pevné hranice. V podstate je to kompliment.“

Nechápala som.

Ak mi Alex chcel zložiť kompliment, prečo mi jednoducho nepovedal, že som krásna? Alebo aj múdra? Čo za logiku to bolo povedať mi, že pôsobím nedostupne?

„Prečo ma niektorí ľudia vnímajú ako pána Darcyho v sukni?“ vyhŕkla som. „Veď keď niekoho pozvem von, otváram mu dvere do vzájomného vzťahu, čo je opak nedostupnosti!“

„A kto sú tí niektorí ľudia, ktorí ťa tak vnímajú?“ chcela začať výsluch, ale nedala som jej šancu.

„Poďme nakupovať,“ zdvihla som sa zo stoličky a vykročila k baru zaplatiť kávy. Cestou do nákupného centra sme sa potom ešte rozprávali o emocionálnej dostupnosti a nedostupnosti ľudí. Pre sebavedomého domaseda je to nesmierne poučná téma.

„Otvoriť dvere a pozvať niekoho do vzťahu je len technický úkon. Automaticky to neznamená aj hlboké emocionálne otvorenie,“ vysvetlila mi kamoška.

„Je to ako keď niekoho zavoláš k sebe na návštevu, ale kávu s ním vypiješ len pri stole v predsieni,“ pokračovala. „Pre niekoho to nie je problém, ale väčšina ľudí očakáva, že ich zavoláš rovno do obývačky. Ľudia, zvyknutí na rýchle vytváranie vzťahov, si to teda vysvetlia tak, že ich doma vlastne ani nechceš mať. Môžeš mať predsieň akokoľvek veľkú a pohodlnú, pre nich je to proste len priestor za dverami. To, čo tebe ani nenapadne riešiť, lebo káva v predsieni chutí predsa rovnako ako káva v obývačke, oni riešia.“

„A prečo mi to nenapadne riešiť?“

Kamoška sa zamiala: „Lebo si to ty. A tvoja osobná integrita. Človek so silnou integritou nemá potrebu niečo vysvetľovať či ospravedlňovať svoje správanie. A už sa vôbec netrápi tým, čo si o ňom kto myslí. Proste žiješ vo vlastnej koži a nečakáš na potlesk z publika.“

„Super. Takže som vlastne chudinka s príliš silnou integritou,“ vzdychla som si. „Načo mi je taká superschopnosť, keď kvôli nej vyzerám ako nedostupná?“

„Áno, niektorým sa môže zdať, že si nedostupná,“ pripustila kamoška. „Ale pre tých správnych, zrelých ľudí, je to tá najpríťažlivejšia vec na svete....“

Odkiaľ sa vzala integrita

O osobnej integrite, čiže akejsi vnútornej morálnej stálosti, sa síce veľa hovorí, ale laikovi (čo som aj ja) ešte nikto nikdy nevysvetlil, čo to vlastne je a prečo sa to stalo populárnou témou. Lebo až do začiatku osemdesiatych rokov sme o nejakej integrite ani nechyrovali. Všetci sme boli skrátka takí, akých si nás vyžadovala konkrétna situácia – občas čestní, občas nie, občas sme sa na niečo ulakomili, občas zaklamali, skrátka sme neboli „osobne celiství“ a morálne pravidlá sme si ohýbali podľa toho, ako sa nám to hodilo.

Pozrime sa napríklad na takého Fera z Hornej Dolnej, ktorý v tej dobe žil. Svoje deti učí, že „kradnúť sa samozrejme nesmie“. Ale z práce im nosí pravidelne perá, papiere a zošity, „lebo je to kompenzácia za to, že mi vlani šéf nezdvihol plat“.

Fero takisto neklame a všade to vyhlasuje. „Klamstvo je hriech! Ale dnes som žene nemohol povedať pravdu, lebo by vznikla doma hádka a konflikty nie sú predsa pre nikoho, zvlášť pre deti, dobré.“

Všetci sme si slastne žili v morálnej improvizácii, v ktorej pravidlá boli len niečo ako dopravné značky v noci na prázdnej ceste – každý vedel, že tam sú, ale málokto ich dodržiaval. V skutočnosti to bol svet plný chaosu, ale bol to náš chaos – predvídateľný a útulný. Na oko sme boli všetci šťastní, poznali sme nepísané pravidlá a vedeli, čo od koho môžeme čakať.

Prečo sme teda potrebovali tú integritu?

Lebo svet sa začal rýchlo meniť.

Globalizácia v osemdesiatych rokoch znamenala, že hranice, ktoré dovtedy všade existovali, zrazu neboli. Moralizovalo sa už nie len v kostole, ale aj v práci. Ľudia sa spájali, bojovali za svoje práva, obhajovali vlastné postoje a spoznávali názory iných. Pritom zistili, že to, čo doma považovali za „šikovnosť“, inde vo svete – či dokonca len v susednom regióne – vnímali ako podraz. Ak niekoho v rodnej dedine kedysi chválili za to, že sa chlapsky pobil v krčme, inde ho za to odrazu odsudzovali. Podobne dopadli aj tí, ktorí boli zvyknutí „vziať si niečo“, sa zrazu ocitli v globálnom biznise, kde sa z ich fungujúcej morálnej flexibility stal zrazu obyčajný trestný čin. Ľudia jednoducho stratili svoj kompas a zostali poriadne zmätení. Boli na tom asi tak, ako keby ste konský záprah z minulého storočia preniesli niekde z Liptova do dnešnej Bratislavy a namontovali doň modernú GPS navigáciu. Kočiš by smer síce tušil, ale pri prvom kruhovom objazde by nevedel, kam má odbočiť.

Aby sme si to preniesli do reálneho života, zoberme si nášho Fera. Kým predtým Fero podviedol svoju ženu, vedelo to len zopár ľudí v dedine. Keďže jeho polovička o nejakej osobnej integrite nemala ani poňatia a jej hlavnou životnou prioritou bolo, aby rodina na nedeľnej omši nevyzerala zle, samozrejme od neho neodišla. Fero jej kúpil nový kabát, chvíľu sekal dobrotu a život bežal v zabehaných koľajach ďalej.

Dnes by o Ferovej nevere vedelo pol internetu skôr, než by stihol dopiť tretie pivo, pretože smartfóny a sociálne siete majú oči všade. Navyše, jeho žena už medzitým prečítala tri knihy o sebarozvoji, vypočula si podcast o toxických vzťahoch a presne vie, čo znamená osobná spokojnosť. Kabátom by si ju Fero veruže už nekúpil. Jeho drahá by totiž presne vedela, na akého rozvodového právnika kliknúť, ktorý kufor mu zbaliť a s akým víťazným úsmevom ho poslať dokelu. A Fero z minulého storočia by len bezradne stál na svojej ceste životom a netušil, kam na kruhovom objazde (ktorý doteraz v jeho živote neexistoval) odbočiť.

V životoch obyčajných ľudí nastal príchodom globalizácie totálny (teda aj morálny) chaos. Staré pravidlá dedinského prežitia prestali platiť a tie nové prichádzali rýchlejšie. Ľudia sa v tom celom strácali a zúfalo hľadali niečo, čo by ich „upratalo“. Jednoducho potrebovali nejaký spoľahlivý morálny kompas, ktorý by im ukázal tie správne zásady, podľa ktorých treba v tomto novom svete žiť a nezblázniť sa.

Veda, konkrétne filozofia, bola na to všetko, našťastie, už pripravená a tému osobnej integrity už poznala.

Už dávno pred globalizáciou, v roku 1973, britský filozof Bernard Williams vydal slávnu esej, v ktorej vyhlásil, že dovtedy populárny utilitarizmus (teda snaha o čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí) robí z človeka len chladného robota. Williams varoval, že táto ideológia ničí nielen morálnu identitu jednotlivca, ale aj jeho osobné šťastie. A ako „geniálne“ vedia nešťastní ľudia prispieť k „blahu“ spoločnosti, nám už predtým v histórii bohato ilustrovali dobyvačné vojny, inkvizícia, revolúcie a nakoniec dve svetové vojny.

Williams bol preto skalopevne presvedčený, že ak sa máme ako ľudstvo posúvať vpred a nezničiť sa, musíme ľuďom dovoliť byť sami sebou. Lebo len človek, ktorý má upratané vo vlastnej hlave, dokáže urobiť poriadok aj okolo seba. Ohľad na blaho spoločnosti je síce pekná vec, ale prehnaný altruizmus bez hraníc škodí. Keď sa totiž človek obetuje pre iných tak veľmi, až stratí sám seba, stane sa z neho len frustrovaný svätuškár, ktorý raz vybuchne ako zabudnutý tlaký hrniec na ohni. Viete si predstaviť potom ten bordel, všakže... 

Celú túto schopnosť zostať verný svojim vlastným hodnotám a nenechať sa zomlieť systémom Williams – samozrejme oveľa odbornejším a komplikovanejším jazykom – nazval vo svojej eseji osobnou integritou. Akademici okamžite nadšene vyskočili zo stoličiek a z integrity sa okamžite stal najväčší hit filozofických fakúlt.

Integrita ako cesta k spokojnosti

Počas deväťdesiatych rokov si tento trend začali všímať už aj psychológovia. Uvedomili si totiž, že ak človek dlhodobo zapiera svoje vnútro, skôr či neskôr skončí na antidepresívach alebo u nich na gauči. Dovtedy čisto filozofická téma, o ktorej sa predtým diskutovalo najmä pri káve a cigarete v univerzitných kanceláriach, sa tak zrazu dostávala priamo do terapeutických ambulancií. Integrita prestala byť len abstraktnou témou pre mysliteľov a stala sa otázkou psychického zdravia v modernom svete.

Skutočný záujem o integritu však nastal až na začiatku milénia, keď sa gigantické firmy ako Enron alebo WorldCom predviedli ako masívni účtovní podvodníci. Ich šéfovia mali totiž plné ústa predpisov a zásad. Realita však ukázala, že to bola len rozprávka. Keď totiž obidve impériá s hrmotom padli, verejnosť zažila totálne morálne sklamanie. Svetu došlo, že ak manažér nemá vnútornú stopku – osobnú integritu –, žiadna smernica ho nezastaví pred tým, aby všetko vytuneloval.